V tomto článku
  1. Kňažná de Polignac a objednávky nových diel
  2. Návrh zmeniť tri klavíry na dva
  3. Nástup prvého a druhého klavíra
  4. Mozartove noty a Ravelovo nové dielo
  5. Balijský gamelan počutý v Paríži
  6. Dvaja premiéroví interpreti s rovnakým učiteľom
  7. Hudba v Mahine

Stručná odpoveď

Kňažná de Polignac chcela u Poulenca objednať hudbu pre tri klavíry. Poulenc navrhol koncert pre dva klavíry a orchester a kňažná súhlasila. Skladateľ sa spolu s priateľom Jacquesom Févrierom ujal sólových partov pri premiére. Hudbu ovplyvnil jeho obľúbený Mozart, balijský gamelan počutý v Paríži aj Ravelovo dielo, ktoré hral počas prípravy koncertu. V tomto koncerte z roku 1932 Poulenc zmenil pôvodne objednané obsadenie a napísal hudbu pre spoločnú hru dvoch sólistov.

Podrobne

Kňažná de Polignac a objednávky nových diel

Winnaretta Singerová bola dcérou Isaaca Singera, zakladateľa podniku na výrobu šijacích strojov. Po sobáši s kniežaťom Edmondom de Polignac bola známa aj ako kňažná de Polignac. Manželia prevádzkovali hudobný salón a po manželovej smrti kňažná naďalej podporovala hudobníkov. Objednávala diela od viacerých skladateľov a vytvárala príležitosti na uvádzanie novej hudby. Kňažná s majetkom pochádzajúcim z podnikania so šijacími strojmi zadávala hudobníkom nové diela a poskytovala im možnosti ich prednesu. Salón manželov bol miestom stretnutí skladateľov a interpretov, ktorí tu hrali novú hudbu.

Winnaretta Singerová na Sargentovom obraze z roku 1889.
Winnaretta Singerová na Sargentovom obraze z roku 1889.

Kňažná objednala u Satieho Socrate a u Fallu Bábkové divadlo majstra Pedra. Poulenc dokončil ňou objednaný Koncert pre dva klavíry v roku 1932 a Organový koncert v roku 1938. Jednotlivým skladateľom zadávala diela rôzneho obsadenia a rozsahu. Poulencovi najprv zverila koncert pre dvoch sólistov a potom si u neho objednala aj skladbu pre organ. Tým, že zadávala nové diela, podporovala skladateľov; aj Poulencovi zverila hudbu, v ktorej mali spoločne hrať dva klavíry.

Návrh zmeniť tri klavíry na dva

List kňažnej z roku 1931 obsahuje predstavu jedného sólového klavíra a dvoch sprievodných. Poulenc navrhol zmeniť ju na koncert pre dva klavíry a orchester. Kňažná návrh prijala. Zníženie pôvodne zamýšľaného počtu klavírov navrhol sám Poulenc, ktorý mal hudbu napísať. V prvotnej predstave kňažnej si klávesové nástroje rozdeľovali sólo a sprievod, ale podľa Poulencovho návrhu oba klavíry zostali sólovými nástrojmi a pripojil sa k nim orchester. Po skladateľovej odpovedi sa teda obsadenie objednávky zmenilo.

Pri premiére v Benátkach 5. septembra 1932 hrali na dvoch klavíroch Poulenc a Jacques Février. Désiré Defauw dirigoval orchester milánskej La Scaly. Poulenc, ktorý nový koncert napísal, sa na premiére zúčastnil aj ako sólista. Obsadenie s dvoma klavírmi, ktoré podporovateľka prijala, si rozdelili skladateľ a jeho priateľ a spolu s orchestrom ho uviedli na koncerte. Skladateľ pri premiére sám hral na jednom klavíri a s kolegom klaviristom predniesol dva sólové party. Dielo dokončené v lete prvýkrát zaznelo v tom istom roku na festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu.

Nástup prvého a druhého klavíra

Prvá časť sa po dvoch krátkych orchestrálnych akordoch začína perkusívnym pohybom oboch klavírov. Hoci ide o koncert pre dva klavíry, prvú melódiu pomalej časti skladateľ najprv zveril jedinému hráčovi. Obaja sólisti hrajú na rovnakom druhu nástroja, každý však má vlastný part. Namiesto uvedenia jedného klaviristu po dlhom orchestrálnom úvode Poulenc použil oba klavíry hneď na začiatku. Sólový part otvoril pohybom zdôrazňujúcim údery na klávesy a napísal ho na spoločný prednes s orchestrom. Po takejto prvej časti nasleduje pomalá druhá časť Larghetto.

Larghetto sa začína tým, že prvý klavír sám predstaví lyrickú melódiu. Keď vstúpi druhý klavír, hudba sa zmení na štýl, ktorý Poulenc vtedy rád používal. Okamih vstupu prvého a druhého klavíra je odlišný a tento rozdiel sa spája so zmenou štýlu. Namiesto neustálej totožnej hry dvoch nástrojov pomalá časť najprv predstaví melódiu jedného interpreta. Charakteristické črty Poulencovej hudby sa ukážu po pripojení druhého klavíra.

Mozartove noty a Ravelovo nové dielo

Poulenc uviedol, že v prvej téme Larghetta sa chcel vrátiť k Mozartovi. Vysvetlil tiež, že si cení melódiu a Mozarta má osobitne rád. Sám dodal, že hoci na začiatku pomalej časti použil melódiu mozartovského charakteru, po vstupe druhého klavíra sa hudba rýchlo mení na štýl, v ktorom vtedy komponoval. Začiatok pripomínajúci Mozarta aj následná zmena sú stavbou, ktorú opísal samotný skladateľ. Štýl obdivovaného autora použil v prvej téme a pokračovanie napísal inak.

Posmrtný Mozartov portrét, ktorý Barbara Krafftová namaľovala v roku 1819.
Posmrtný Mozartov portrét, ktorý Barbara Krafftová namaľovala v roku 1819.

Pri príprave koncertu Poulenc skúmal Mozartove a Lisztove koncerty a venoval pozornosť aj Ravelovmu Koncertu G dur, ktorý mal premiéru v tom istom roku. V dome kňažnej hral Ravelovo dielo s Févrierom na dvoch klavíroch. Skladateľ pripravujúci nový koncert tak najprv s budúcim kolegom z premiéry predniesol nové dielo iného autora. Štúdium Mozartových nôt spájal so skúšaním Ravelovej hudby na dvoch klavíroch. Aj súdobý koncert slúžil ako materiál na prípravu nového diela.

Portrétna fotografia Mauricea Ravela od Pierra Petita približne z roku 1905.
Portrétna fotografia Mauricea Ravela od Pierra Petita približne z roku 1905.

Elliott Carter pri hodnotení koncertu v roku 1938 spomenul úseky pripomínajúce hudbu Scarlattiho, Mozarta, Schumanna, Chabriera a Stravinského. Vysoko ocenil aj Poulencovo harmonické a orchestrálne cítenie a živosť diela spájajúceho rozličný materiál. V koncerte počul hudbu viacerých autorov, ktorých poznal, aj Poulencovu osobitosť. Diela, ktoré skladateľ skúmal pri príprave, a vplyvy, ktoré iný hudobník rozpoznal v hotovom koncerte, tak zostali zaznamenané oddelene. Aj keď Carter uvádzal skladateľov z rôznych období, súčasne hodnotil Poulencovu zručnosť pri zostavení koncertu.

Balijský gamelan počutý v Paríži

Poulenc počul balijský gamelan na parížskej Koloniálnej výstave v roku 1931. Balijský súbor z výstavy neskôr ovplyvnil aj komponovanie Koncertu pre dva klavíry. S týmto súborom sa spája opakujúci sa perkusívny klavírny zvuk, ktorý sa vracia v závere prvej časti. Okrem európskych koncertov študovaných z nôt a hraných na klavíri teda použil aj hudbu, ktorú počul na výstave. Namiesto priameho prepisu balijského súboru na dva klavíry preniesol vlastnosti počutého zvuku do opakovaní a perkusívneho výrazu sólových partov.

V prvej časti znovu zaznievajú perkusívne figúry a Larghetto otvára novú časť melódiou mozartovského charakteru. Odlišný materiál skladateľ zaradil do susediacich častí. Charakteristickou črtou stavby koncertu je aj predstavenie krátkej hudobnej myšlienky a jej opakovanie či zmena. Po opakovaniach oboch klavírov v prvej časti v ďalšej časti prednáša prvý klavír melódiu sám. Pri zachovaní rovnakých sólových nástrojov sa mení počet hráčov začínajúcich prednes aj charakter hudby. Po pripojení druhého klavíra prichádza ďalšia zmena štýlu.

Matka Poulenca učila Mozarta, Schuberta a Chopina a nechávala ho hrať aj vtedy obľúbené romance. Namiesto konzervatória študoval klavír u Ricarda Viñesa. Viñes ho oboznámil s hudbou Debussyho, Stravinského a Satieho. Doma sa stretával s klasickými klavírnymi skladbami a známymi piesňami, u učiteľa spoznával novú hudbu. V repertoári, ktorý si osvojil od matky, a v hudbe učenej u Viñesa boli odlišní skladatelia a diela. Ešte pred napísaním koncertu mal za sebou skúsenosti s hraním a štúdiom hudby rozličných období.

Dvaja premiéroví interpreti s rovnakým učiteľom

Février aj Poulenc sa narodili v roku 1899 a učili sa klavír u Viñesa. Dvaja ľudia narodení v rovnakom roku a vyučení u rovnakého učiteľa sa pri prvom uvedení nového koncertu spoločne posadili ku klavírom. Viñes bol klaviristom, ktorý premiéroval viaceré nové diela Debussyho a Ravela. Jeho dvaja neskorší žiaci si pri premiére toho istého koncertu rozdelili klavírne party. Février, ktorý s Poulencom hral Ravelov koncert v dome kňažnej, s ním pripravoval aj jeho nový koncert. Úlohy kňažnej ako objednávateľky, Poulenca ako skladateľa a Févriera ako sólistu sa pri príprave a prednese navzájom spojili.

Klavirista Ricardo Viñes na Redonovom obraze z roku 1903.
Klavirista Ricardo Viñes na Redonovom obraze z roku 1903.

V obedovom aj večernom zozname Mahiny je Larghetto v podaní Anne Queffélecovej a Jeana-Bernarda Pommiera. Dva sólové party, ktoré pri premiére hrali Poulenc a Février, si rozdelili klaviristi neskoršej generácie. Najprv hrá prvý klavír sám melódiu mozartovského charakteru a po nástupe druhého klavíra sa hudba mení na Poulencov štýl. Tri klavíry z pôvodnej predstavy kňažnej nahradili dva sólové klavíry a orchester. V obsadení navrhnutom skladateľom dvaja interpreti používajú rovnaký nástroj, no melódiu začínajú hrať v odlišných okamihoch.

Hudba v Mahine

Medzi hudbou v Mahine je aj Larghetto v spoločnom podaní Anne Queffélecovej a Jeana-Bernarda Pommiera. Za hudbou, v ktorej si dva klavíry rozdeľujú melódiu, stojí príbeh podporovateľky, ktorá dielo objednala, a priateľa účinkujúceho na premiére. Keď pri jedle začujete túto skladbu, skúste počúvať aj poradie vstupov oboch hráčov.