Koncert v Braillovom písme a predaný klavír: Rodrigo, Victoria a Aranjuez

Dvaja hudobníci, ktorí sa stretli v Paríži

Rodrigo sa narodil v španielskom Sagunte. Po prekonaní záškrtu v detstve takmer stratil zrak a hudbu študoval vo Valencii. Skladateľ známy gitarovým koncertom bol aj klaviristom. V roku 1927 odišiel do Paríža študovať kompozíciu u Paula Dukasa. Pri zapisovaní hudby a čítaní kníh potreboval pomoc iných ľudí. Rafael Ibáñez, ktorý mu robil sekretára a prepisoval noty, mu čítal literatúru a filozofiu; Rodrigo si ho pamätal ako človeka, ktorý mu nahrádzal oči.

Victoria vyrastala v bohatej rodine v Istanbule. Keď však rodina skrachovala, jej život sa zmenil. S pomocou učiteľa klavíra pokračovala v štúdiu a v Paríži získala kvalifikáciu učiteľky hudby. S Rodrigom sa stretli v roku 1928. Jej otec nesúhlasil so sobášom so zrakovo postihnutým hudobníkom s neistým príjmom. Po rodinnom odpore a jednom rozchode sa v roku 1933 zosobášili vo Valencii. Aj neskôr museli pre nedostatok peňazí na živobytie bývať oddelene.

Po sobáši Victoria ukončila vlastnú klaviristickú činnosť a zapojila sa do manželovej práce. Ovládala španielčinu, francúzštinu a nemčinu, prekladala piesňové texty a písala libretá scénických diel. Napísala aj texty pre balety Pavana real a Juana y los caldereros a pre lyrickú komédiu El hijo fingido. Texty Zvitkov od Mŕtveho mora upravovala na poéziu určenú na zhudobnenie. Prekladala tiež do nemčiny a francúzštiny texty Cervantesa a Unamuna, ktoré Rodrigo zhudobnil. Manželia spoločne pracovali s notami aj slovami.

Objednávka gitarového koncertu pri jedle

Objednávka Concierta de Aranjuez vznikla pri jedle v San Sebastiáne v septembri 1938. Podľa Rodrigovho vlastného textu ho gitarista Regino Sainz de la Maza pred návratom do Francúzska požiadal, aby napísal koncert pre gitaru a orchester. Presviedčal ho, že ide o jeho dávne prianie; po víne z Riojy Rodrigo odpovedal, že koncert napíše. Španielska občianska vojna vtedy ešte trvala. Na toto jedlo si spomínal ako na radostný zážitok uprostred neistých čias.

Zaujímavé je aj poradie, na ktoré skladateľ spomínal. Napísal, že približne dva mesiace po žiadosti mu v malej pracovni na parížskej rue Saint-Jacques naraz napadla melódia Adagia. Čoskoro sa objavila aj téma poslednej časti. Naopak, prvú časť podľa svojich slov dokončil výpočtom a uvažovaním. Časť, ktorú pri prednese počujeme ako prvú, teda napísal ako poslednú. Dielo dokončil v Paríži v roku 1939 a keď sa manželia vracali do Španielska, v ich batožine bol rukopis koncertu v Braillovom písme.

Aranjuez južne od Madridu je známe bývalým letným kráľovským palácom a záhradami. Rodrigo a Victoria sa tam spoločne prechádzali ako novomanželia. Pri neskoršom vysvetľovaní Adagia si Victoria vybavovala tieto prechádzky a šťastné začiatky manželstva. Vo svojich pamätiach hudbu opísala aj ako pieseň lásky. Dielo pomenované po mieste ich spoločných prechádzok Victoria po mnohých rokoch znovu rozoberala v knihe zaznamenávajúcej ich život.

Rok, keď museli predať klavír

Po vypuknutí španielskej občianskej vojny sa ich pomery zhoršili. Štipendium, ktoré Rodrigovi pomáhalo študovať v Paríži, bolo prerušené. Ako španielski utečenci bývali v zariadení pre nevidiacich v nemeckom Freiburgu a vo svojej izbe vyučovali španielčinu aj hudbu. Rodrigo tam skúmal vtáčie spevy Čierneho lesa a napísal aj skladbu Pieseň kukučky. Aj v období, keď sa ťažko mohli stabilne usadiť na jednom mieste, počúval okolité zvuky a pokračoval v zhudobňovaní textov.

V roku 1939 Victoria počas tehotenstva prišla o dieťa a sama sa ocitla v kritickom stave. Aby manželia zaplatili liečbu, predali svoj obľúbený klavír Pleyel. Victoriine pamäti obsahujú aj spomienku majiteľky domu Amalie Carrascovej. Podľa nej Rodrigo v čase manželkinho pobytu v nemocnici v noci hral na klavíri a tvoril smutnú melódiu. Tento klavír Pleyel bol Victoriiným darom od rodičov. Záznam o jeho predaji jasne vyjadruje finančné ťažkosti, ktoré manželia vtedy prežívali.

Od Braillovho rukopisu k notám pre interpretov

Rodrigo komponoval pomocou Braillovho notopisu. Aby mohol noty odovzdať interpretom, bolo potrebné previesť ich do bežného zápisu. Profesionálnemu prepisovačovi diktoval jednotlivé tóny po nástrojoch. Odovzdával aj detaily ako výšku a dĺžku tónov, krížiky a béčka. Prepisovač tieto pokyny zapisoval do notovej osnovy a Rodrigo s Victoriou vykonali záverečnú korektúru. Prepis viacerých nástrojových partov koncertu si vyžadoval čas na opakované overovanie tej istej hudby v Braillovom písme, ústnom diktovaní aj notovej osnove.

Jeden takto pripravený ručný prepis dostal Sainz de la Maza na prípravu premiéry. Dodnes sa zachoval aj skladateľov Braillov notový rukopis. Popri Rodrigovom rukopise existovali noty prepísané Rafaelom Ibáñezom, profesionálnymi prepisovačmi a Victoriou. Pri diktovaní vysvetľoval party podľa nástrojov a s Victoriou robil záverečnú korektúru. Aby interpreti mohli čítať hudbu gitary a orchestra, ktorú skladateľ usporiadal v mysli, viacerí ľudia zapisovali tóny a značky a znovu ich overovali.

Melódia od anglického rohu ku gitare

Prvú melódiu Adagia nehrá gitara, ale anglický roh. Gitara ju najprv podopiera brnkanými akordmi a potom tú istú frázu preberá s ozdobami. Anglický roh a gitara si delia tému; neskôr ju gitara prednesie celú sama. V nasledujúcej kadencii sólista rozvíja dlhé frázy bez orchestrálneho sprievodu. Potom orchester zahrá tému hlasno. Rozhovor začatý tichším zvukom sólistu sa tak postupne rozširuje na spoločný prednes viacerých nástrojov.

Obrysy tejto melódie možno počúvať aj v súvislosti s andalúzskym hlbokým spevom cante jondo. V prvej a poslednej časti koncertu sa šesť dôb počíta raz ako dve skupiny po troch a inokedy ako tri skupiny po dvoch. Orchester preberá rytmus, ktorý gitara predstavila prechádzaním cez struny. Spoločné počúvanie dlhej melódie prostrednej časti a tanečných rytmov krajných častí objasňuje stavbu koncertu. Adagio sa končí krátkym durovým záverom a gitarovým trilom.

Premiéra v Barcelone a zoznam hudby Mahiny

Koncert prvýkrát zaznel 9. novembra 1940 v barcelonskom Palau de la Música Catalana. Na gitare hral Sainz de la Maza a César Mendoza Lasalle dirigoval Barcelonskú filharmóniu. V tento deň hudbu zapísanú v Paríži Braillovým písmom spoločne predniesli sólista a orchester. Victoria sa zotavila z choroby a nasledujúci rok porodila dcéru Ceciliu. Záznamy o tom, že manželia aj po predaji klavíra pokračovali v komponovaní a príprave koncertu, konkrétne približujú život pred dokončením a premiérou tohto diela.

V obedovom zozname Mahiny sa Adagio objavuje pri albume James Galway Plays Rodrigo. Na albume spolupracovali flautista Galway a gitarista Kazuhito Yamashita. Concierto de Aranjuez nahral Yamashita s komorným orchestrom Jeana-Françoisa Paillarda. Galway hral flautovú úpravu Fantázie pre šľachtica, pôvodne napísanej pre gitaru. Obaja predstavili Rodrigovu hudbu, jeden gitarou a druhý flautou. Album obsahuje aj Pastorálny koncert v Galwayovom podaní.

Aj Narciso Yepes, ktorý je v obedovom i večernom zozname, zanechal významné vystúpenie pre šírenie tohto diela. V roku 1950 hral koncert v parížskom Théâtre des Champs-Élysées so Španielskym národným orchestrom pod taktovkou Ataúlfa Argentu. Od barcelonskej premiéry vtedy uplynulo desať rokov. Cecilia, dcéra manželov, neskôr založila vydavateľstvo aj nadáciu nesúcu mená oboch rodičov. Nadácia uchováva skladateľove rukopisy. Odovzdávanie nôt, na ktorých Victoria a Joaquín spoločne pracovali, ďalším interpretom tak pokračovalo v ďalšej generácii rodiny.

Hudba v Mahine

Obedovú aj večernú hudbu Mahiny dopĺňa ukážka z Concierta de Aranjuez v podaní Narcisa Yepesa. Keď zaznie gitarová melódia, môžete si vedľa seba pripomenúť mená Rodriga a Victorie, ktorí prenášali Braillov zápis do nôt a spoločne ho opravovali.