V tomto článku
Stručná odpoveď
V decembri 1888 Satie propagoval svoje noty v časopise La Lanterne japonaise, ktorý vydával kabaret Le Divan japonais. Pod pseudonymom Virginie Lebeau napísal, že mu prichádzajú listy so žiadosťami o súborné dielo. Potom oznámil adresu, na ktorej možno kúpiť Gymnopédie č. 3, hoci súborné vydanie ešte neexistovalo. Bola to reklama, v ktorej zveličené predstavenie vlastnej osoby doplnil vtipom. Mladý muž, ktorý si na Montmartri zarábal klavírnym sprievodom, v tom istom roku napísal tri Gymnopédie. O sedemnásť rokov neskôr sa znovu zapísal do školy, aby sa naučil kontrapunkt.
Podrobne
Z konzervatória na Montmartre
Satie nastúpil na parížske konzervatórium v roku 1879. V roku 1882 ho zo školy prepustili, v roku 1885 sa do nej vrátil, no nasledujúci rok ju opustil. Po viacerých príchodoch a odchodoch zo školy pracoval ako hudobník na Montmartri. Štúdium na prvom konzervatóriu nedokončil. Mimo školy písal klavírne skladby a vydával vlastné noty. Keď však pokračoval v komponovaní, opäť hľadal miesto, kde by sa mohol vzdelávať. Ako tridsaťdeväťročný sa zapísal na Scholu Cantorum a začal navštevovať hodiny kontrapunktu. Kompozičné postupy sa tak učil v inej vzdelávacej inštitúcii než v tej, ktorú opustil v mladosti.

V roku 1887 sa Satie usadil na Montmartri. V Le Chat noir hral klavírne sprievody a neskôr pracoval aj v Auberge du Clou. Bol korepetítorom, ktorý pri speve spevákov sedel za klavírom. V tomto období zároveň písal vlastné skladby pre sólový klavír. Živil sa sprevádzaním piesní iných ľudí a svoju hudbu zapisoval do nôt. V Auberge du Clou sa zoznámil s Debussym, skladateľom, ktorý neskôr jeho klavírne skladby upravil pre orchester. Kolegiálny vzťah nadviazaný na pracovisku hudobníkov viedol k novým úpravám a vystúpeniam.
Le Chat noir, ktorý Rodolphe Salis založil v roku 1881, združoval básnikov, spevákov, spisovateľov a maliarov. Na jednom mieste sa tu uvádzali piesňové vystúpenia, vydával časopis a pripravovalo tieňové divadlo. Pri tieňovom divadle svetlo premietalo tvary na plátno a účinkujúci nimi pohybovali podľa priebehu príbehu. Ľudia, ktorí vytvárali rozličné kabaretné predstavenia a publikácie, využívali tie isté priestory. Klavírni korepetítori hrali hudbu, básnici a spisovatelia písali texty a svoje predstavenia a časopis potom predstavovali divákom a čitateľom.
Tri klavírne skladby s antickým názvom
Satie napísal tri Gymnopédie v roku 1888. V rukopise prvej skladby je uvedené miesto vzniku, Paríž, a dátum február 1888. Napísal ju krátko po presťahovaní na Montmartre. Autograf zaznamenáva dátum dokončenia skladby, reklama zasa adresu, na ktorej sa dali kúpiť noty. Klavírne skladby, ktoré dnes vychádzajú na nahrávkach, Satie najprv napísal rukou a potom ich predstavil v podobe tlačených nôt.

Názov Gymnopédie prevzal z pomenovania slávnosti a tanca v antickom Grécku. Skoré notové vydanie prvej skladby malo aj podtitul Antický tanec. Satie toto slovo použil ako názov klavírnej skladby napísanej v Paríži. V notách sa tak stretol názov odkazujúci na antický tanec s hudbou pre moderný klavír.
Do raného notového vydania zaradil aj verše z básne Les Antiques svojho priateľa, básnika Contamina de Latour. V básni sa objavujú názvy tancov sarabanda a gymnopédie. Po výbere názvu tanca pre skladbu teda pripojil aj báseň, v ktorej sa toto pomenovanie vyskytuje. Do nôt vlastnej klavírnej skladby vložil verše básnického kolegu. V tejto ranej publikácii sa k Satieho hudbe pridal text jeho priateľa.
Pokyn na prednes: pomaly a bolestne
Obedový aj večerný zoznam hudby Mahiny obsahuje Gymnopédie č. 1 v podaní Anne Queffélecovej. Pri skladbe je uvedené označenie Lent et douloureux. Znamená pomaly a bolestne. Satie spojil slovo označujúce tempo so slovom vyjadrujúcim citový charakter. Hoci sa skladba zo súborných albumov preslávila ako pokojná klavírna hudba, v pôvodných notách zostávajú oba výrazy, ktoré skladateľ zvolil.
Skladba pozostáva z pomalého trojdobého sprievodu a jednoduchej melódie. Satie kladie akordy vedľa seba tak, že disonancie, ktoré sa v nich objavia, okamžite nerozvádza. Disonancia je kombinácia tónov, ktorá pri spoločnom znení vytvára napätie. Pri prechode k ďalšiemu akordu Satie toto napätie ihneď neuzatvára, ale píše hudbu tak, aby jeho zvuk mohol ďalej zaznievať.
Kým sa sprievod opakuje, melódia pokračuje nad ním. Hudba udržiava zvuk akordov a zároveň opakuje malé množstvo materiálu. Satie z jednoduchých prostriedkov vytvoril trojdobú skladbu a pokynom na prednes určil jej tempo aj charakter.
Nástup do školy v tridsiatich deviatich rokoch a skúška z kontrapunktu
V roku 1905 sa tridsaťdeväťročný Satie zapísal na Scholu Cantorum. Od roku 1888, keď napísal Gymnopédie, uplynulo sedemnásť rokov. Tentoraz študoval kontrapunkt. Je to kompozičná technika, pri ktorej sa súčasne vedú odlišné melódie. Satie sa do tohto štúdia pustil, aby rozšíril hudobný slovník a stavbu svojich skladieb. Skladateľ, ktorý už vydal klavírne diela, sa nanovo učil vzťahy medzi melódiami. Mal za sebou hranie v kabarete a vydávanie vlastných skladieb, no vrátil sa do úlohy študenta, ktorý chodí na hodiny a plní úlohy.

V roku 1908 Satie zložil koncoročnú skúšku z kontrapunktu s veľmi dobrým výsledkom. Osvedčenie podpísané Vincentom d’Indym uvádza, že splnil aj podmienky na vstup do štúdia kompozície. Študent, ktorý nastúpil do školy v tridsiatich deviatich rokoch, absolvoval hodiny aj skúšku. Skladateľa, ktorý po odchode z parížskeho konzervatória pracoval v kabarete a vydával klavírne skladby, tentoraz hodnotila Schola Cantorum. Po použití jednoduchých akordov v Gymnopédiách sa Satie učil techniku práce s viacerými melódiami súčasne. Škola výsledok tohto štúdia zaznamenala známkou a podpisom.
V diele Socrate z roku 1918 Satie zhudobnil Platónove dialógy. Kým Gymnopédiám dal názov antického tanca a pripojil k nim priateľove verše, v tomto diele nechal Platónove vety spievať. Obe skladby čerpajú z antiky, ale používajú odlišné obsadenie. Jedna je klavírnou skladbou s názvom a veršami, druhá vokálnym dielom, v ktorom zaznievajú dávne texty. Satie slová vybrané zo starej literatúry a tancov použil v odlišných dielach. Aj po klavírnych skladbách z čias, keď v kabarete propagoval svoje noty, pracoval s literatúrou ako s hudobným materiálom.
Gymnopédie z roku 1888 a nábytková hudba z roku 1917
Satie začal uvažovať o nábytkovej hudbe v roku 1917. Bola to neskoršia aktivita než Gymnopédie z roku 1888. V texte adresovanom Cocteauovi upozornil na zvyk používať valčíky či operné fantázie pri rozličných podujatiach. Vysvetlil, že chce namiesto používania skladieb určených na iný účel vytvoriť novú hudbu prispôsobenú potrebám života. Predstavoval si hudbu ako súčasť každodennosti, podobne ako nábytok v obytnom priestore. Od napísania klavírnych skladieb po vysvetlenie tejto predstavy uplynulo dvadsaťdeväť rokov.
Dňa 8. marca 1920 sa v galérii Barbazanges hrala Satieho nábytková hudba medzi časťami divadelnej hry Maxa Jacoba. Divadlo a hudba boli súčasťou jedného predstavenia v priestore, kde zostávalo publikum. Satie hľadal pre hudbu iné využitie než samostatný program určený na sústredené počúvanie. Pri skutočnom podujatí predstavil hudbu pre potreby bežného života, o ktorej písal Cocteauovi. Od obdobia, keď v roku 1888 sám predával klavírne noty, uplynulo veľa času. Tentoraz riešil spôsob použitia hudby v galérii, kde prebiehala hra iného autora.
Satie sa zaujímal o úlohu hudby v priestoroch každodenného života. V texte Cocteauovi kritizoval používanie valčíkov a operných fantázií pri iných podujatiach a oznámil, že vytvorí novú hudbu pre životné potreby. Túto myšlienku možno dať do súvislosti s neskôr rozšírenou hudbou v pozadí. Satie chcel vtedy predovšetkým obmedziť zvuk, ktorý by prehlušoval rozhovor. Keď v jednom priestore spolu existovala reč ľudí a počúvaná hudba, usiloval sa komponovať podľa účelu tohto priestoru.
Debussyho úpravy a Satieho ďalšia tvorba
Debussy upravil Gymnopédie č. 1 a č. 3 pre orchester. Tieto úpravy zazneli 20. februára 1897 v parížskej Salle Érard pod taktovkou Gustava Doreta. Kolega skladateľ rozdelil skladby, ktoré Satie napísal pre klavír, medzi viacero nástrojov. Debussy, s ktorým sa Satie zoznámil v kabarete, predstavil jeho hudbu v inom obsadení. Dve skladby autora, ktorý sám propagoval svoje noty, tak pri tomto vystúpení uviedol dirigent s orchestrom.

V roku 1888 Satie pomenoval klavírne skladby po tanci a propagoval ich noty v časopise. V roku 1905 sa zapísal na štúdium kontrapunktu a v roku 1908 absolvoval skúšku. Neskôr navrhol nábytkovú hudbu a Platónove vety preniesol do spevu. Človek, ktorý pracoval ako korepetítor, písal vlastné sólové skladby a aj po ich vydaní sa znovu posadil do školskej lavice. Do nôt Gymnopédií zapísal pokyn pomaly a bolestne, do reklamy na ich predaj vložil zveličenie a žart. Pri uvádzaní svojej hudby sám tvoril názvy skladieb, noty aj texty, ktorými o nich informoval.
Hudba v Mahine
V Mahine vám hráme Gymnopédie č. 1 v podaní Anne Queffélecovej. Ak túto skladbu spoznáte, môžete svojim spolustolovníkom porozprávať o Satieho žartovnej reklame na noty alebo o tom, ako sa v tridsiatich deviatich rokoch opäť stal študentom.





