Corelliho La Follia: od iberského tanca k husľovým variáciám

Portugalské korene a iberská tradícia

Folia je oveľa starší tanec než Corelliho tvorba. Pochádza z Portugalska a najstaršie príklady sa objavujú v 15. storočí. Hudobníci ju potom opakovane hrali a pridávali nové variácie. V druhej polovici 17. storočia, keď Corelli žil, bol tento názov už známym materiálom aj pre talianskych hudobníkov. Za menom skladateľa husľovej sonáty stojí história tanca odovzdávaného generáciami tanečníkov a hudobníkov.

Folia bola obľúbeným tancom, ktorý sa rozvíjal na konci stredoveku na Pyrenejskom polostrove. Korene má v Portugalsku, používala sa aj v Španielsku a v 17. a 18. storočí mala významné miesto v iberskej inštrumentálnej hudbe. Savall zhromaždil folie z rozličných období na jednom albume. Vedľa diel Corelliho a Marina Maraisa zaradil hudbu Diega Ortiza aj anonymné skladby a predniesol tak aj hudbu tradovanú pred nástupom slávnych skladateľov.

Nástrojové obsadenie tohto albumu zahŕňa rozličné zvuky podporujúce tanec. Savall hral na viole da gamba a ostatní interpreti na vihuele, gitare, theorbe, čembale, organe a harfe. Okrem hráča na bicích sa zapojili aj interpreti kastaniet a zvončekov. Hráči na sláčikových a brnkacích nástrojoch aj klávesoví a perkusní hudobníci pridávali do opakovaní folie rozdielne zvuky. Savallov prednes iberskej hudby spája na jednom mieste oveľa rozmanitejšie nástroje než Corelliho husľová sonáta.

Dvadsaťtri variácií a priestor pre sprievod

V roku 1700 Corelli vydal dvanásť husľových sonát ako opus 5 a venoval ich brandenburskej kurfirstke Sophie Charlotte. Poslednou je sonáta d mol La Follia. V 18. storočí zbierka vyšla vo viac než štyridsiatich ďalších vydaniach. Vyhľadávali ju ľudia učiaci sa na husliach a žiak Geminiani ju upravil aj pre sláčikový súbor. Obedový aj večerný zoznam Mahiny obsahuje dvanástu sonátu opusu 5 z albumu Purcell Quartet. Súbor album nahral v máji 1986 v londýnskom Kostole svätého Barnabáša.

Po téme La Follia nasleduje dvadsaťtri variácií. Husle striedajú úseky s rýchlou hrou krátkych tónov a úseky s dlho vedenými tónmi. Corelli vložil pomalé variácie medzi rýchlo sa pohybujúce, takže aj pri opakovaní tej istej témy sa mení tempo a charakter hudby. V závere nasledujú rýchle šestnástinové noty v parte basso continuo. Basso continuo je spôsob sprievodu, ktorý sólový nástroj podopiera basovou melódiou a akordmi. Keďže v závere skladateľ predpísal rýchlu prácu rúk aj sprievodnému hráčovi, nároky na hráčsku techniku sa nesústreďujú iba na jedného huslistu.

Francúzska hudba na rovnaký tanec

V roku 1701, rok po Corelliho sonáte, zaradil aj Francúz Marin Marais foliu do svojej druhej zbierky skladieb pre violu da gamba. Názov Les Folies d’Espagne znamená Španielske folie. Marais uviedol, že basso continuo tejto zbierky starostlivo vypracoval a aj rytie nôt trvalo dlho. Talianska husľová sonáta a francúzska skladba pre violu da gamba tak v podobnom období použili materiál rovnakého tanca. Maraisova skladba obsahuje tridsaťdva variácií, o deväť viac než Corelliho.

Marais využil schopnosť violy da gamba rozoznieť viac strún súčasne a hrať akordy. Prepojil sólovú melódiu s basovým sprievodom a v niektorých variáciách vložil figúry pripomínajúce prechádzanie rukou po gitarových strunách. Takýto gitarový výraz možno počúvať aj v súvislosti s pôvodom folie v iberskej tanečnej hudbe. Pri tom istom tanci sa líšil spôsob využitia rýchlych husľových figúr a plných akordov violy. Marais tanečný materiál ozdobil strunami a akordmi nástroja, na ktorom sám hrával.

Žiak na ceste z Ríma do Londýna

Corelliho žiak Francesco Geminiani preniesol učiteľovu hudbu do Británie. Po štúdiu u Corelliho v Ríme sa vo veku dvadsaťsedem rokov presťahoval do Londýna a neskôr pôsobil aj v Dubline. Prvé súborové skladby, ktoré predstavil v Londýne, neboli jeho novými dielami, ale úpravami Corelliho sonát. Corelliho hudba bola vtedy obľúbená aj v Británii. Geminiani skladby napísané pre sólové husle a sprievod upravil tak, aby si ich mohli rozdeliť hráči sláčikového súboru.

Pri prenose do súborového obsadenia Geminiani doplnil harmóniu a kontrapunkt naznačené v pôvodných sonátach. Rozšíril vzťahy spoločne sa pohybujúcich melódií a hudbu pôvodného sólového a sprievodného partu rozdelil medzi viac sláčikových hlasov. Do hudby, ktorú v origináli hral jeden sólista, zapojil ďalšie sláčikové nástroje. Boston Baroque pri prednese Geminianiho súborovej skladby F dur využil ozdoby z Corelliho pôvodnej sonáty. Túto skladbu F dur aj La Follia zaradil na rovnaký album a spoločne predstavil výsledky Geminianiho úprav odlišných Corelliho sonát pre súbor.

V Geminianiho La Follia si hudbu striedavo preberajú menšia skupina sólistov a väčší sláčikový súbor. Menšia skupina sa nazýva concertino a väčšia ripieno. Rozhovor sólových huslí so sprievodom sa tak rozšíril na výmenu dvoch skupín. V knihe o prednese z roku 1749 Geminiani tiež spomínal, že učiteľ bol s komponovaním La Follia osobitne spokojný. Corelli, ktorý z portugalského tanca vytvoril husľovú sonátu, a žiak, ktorý sonátu zveril viacerým sláčikom, dali rovnakej téme odlišné obsadenie.

Ďalšia folia od Vivaldiho

Aj Vivaldi vytvoril z folie variácie. Dielo zostavil z jednej témy a devätnástich variácií. Úvodnú melódiu ponechal rozpoznateľnú a menil rytmus, tempo, dynamiku aj spôsob spájania či oddeľovania tónov. Aj pri opakovaní rovnakej témy nanovo určoval dĺžku a silu tónov aj rýchlosť prednesu. Na túto starú melódiu napísalo skladby viac než stopäťdesiat skladateľov. Práca Corelliho, Maraisa a Vivaldiho, ktorí volili odlišné nástroje a počty variácií, pokračovala aj ďalej.

Vivaldiho folia je v opuse 1, ktorý v roku 1705 vydal benátsky vydavateľ Giuseppe Sala. Zbierka obsahuje dvanásť triových sonát pre komorný prednes. Vivaldi ju uzavrel foliou. Zvolil teda rovnaké usporiadanie ako Corelli, ktorý foliu zaradil na koniec zbierky husľových sonát. Táto hudba bola komorným dielom vhodným aj na súkromné hudobné stretnutia v domoch. Známy tanečný materiál tak slúžil aj ako posledná skladba komornej zbierky hranej pri stretnutiach šľachticov a milovníkov hudby.

Súčasní sláčikári a dupanie nohami

Americká skladateľka Michi Wiancko pri novom usporiadaní Geminianiho La Follia zverila sláčikárom aj bicie nástroje a dupanie nohami. Použila col legno, teda údery drevenou časťou sláčika namiesto vlasov, a sul ponticello, vedenie sláčika blízko kobylky, čím zmenila aj vlastnosti zvuku sláčikov. Nad opakujúcou sa harmóniou folie sa strieda celý súbor so sólistami a malé motívy si postupne odovzdávajú jednotliví interpreti. Do tých istých nôt zaradila tóny sláčikových nástrojov aj kroky hráčov.

Pre vystúpenie v roku 2021 Wiancko pripravila verziu pre jedenásť hráčov. Pri prispôsobení počtu účinkujúcich protiepidemickým pravidlám nanovo rozdelila hudbu jednotlivým hráčom. Od iberských hudobníkov sprevádzajúcich tanec cez sólistu a sprievod Corelliho sonáty, dve Geminianiho sláčikové skupiny až po dupajúcich interpretov Wiancko sa menili účinkujúci aj ich nástroje pri prednese folie. Nahrávka Purcell Quartet v Mahine predstavuje z tejto dlhej histórie variácie, ktoré Corelli napísal pre husle a basso continuo. Aj rýchle tóny sprievodu v závere sú úlohou, ktorú pripravil pre jeho hráča.

Hudba v Mahine

Medzi hudbou Mahiny je Corelliho La Follia v podaní Purcell Quartet. Keďže skladba opakovane mení rovnakú tému, aj pri počúvaní jednej či dvoch fráz počas jedla môžete objaviť potešenie z porovnávania toho, ako sa skoršia melódia zmenila.