V tomto článku
Stručná odpoveď
Mozartov Klarinetový koncert K. 622 vznikol pre nástroj Antona Stadlera s rozšíreným hlbokým registrom. Dokončená vlastnoručná partitúra sa nezachovala. V prvých posmrtných vydaniach bol sólový part upravený pre bežný klarinet. Editori dnešných verzií pre basetový klarinet obnovujú stratené hlboké tóny porovnávaním zachovaného rukopisného fragmentu, tlačených nôt a recenzie z roku 1802.
Podrobne
Rozšírený rozsah pre Stadlerov nástroj
Mozart napísal Klarinetový koncert K. 622 pre Antona Stadlera v roku 1791. Predtým preňho vytvoril aj Klarinetové kvinteto K. 581. V kvintete hrajú štyri sláčikové nástroje s klarinetom, v koncerte orchester so sólovým klarinetom. Stadler dostal v komornej hudbe part pre spoločnú hru s malou skupinou sláčikov, v koncerte sólo pred veľkým súborom. Mozart využil nástroj toho istého interpreta v dvoch druhoch obsadenia a napísal hudbu, v ktorej klarinet hrá so sláčikmi.

Stadlerov klarinet mal pod hlbokým E ešte štyri tóny: Es, D, Cis a C. Rozšírený rozsah mu umožnil hrať hlbšie než predtým. Dnes tento nástroj označujeme ako basetový klarinet. Dosahuje štyri poltóny pod najnižší tón bežného klarinetu, takže autor môže písať melódiu aj v tomto registri. Na zahranie hlbokého C v notách je potrebný nástroj, ktorý ho dokáže vydať. Tieto štyri tóny priamo súvisia s rozdielmi medzi pôvodným sólovým partom a neskoršími vydaniami.
Zachovaný raný rukopisný fragment začína hudbou pre basetový roh v ladení G. Počas ďalšieho písania chcel Mozart zmeniť sólový nástroj na basetový klarinet v ladení A a stopy zostali v rukopise. Medzi pôvodnou predstavou basetového rohu a konečnou podobou Koncertu A dur teda vykonal úpravy. Fragment obsahuje noty zapísané samotným skladateľom. Patrí k materiálom, ktoré editori používajú pri skúmaní sólového partu koncertu s nezachovanou úplnou partitúrou, a zaznamenáva prvú voľbu nástroja aj jej neskoršiu zmenu.
Prvé vydania a recenzia z roku 1802
Približne v rokoch 1801 až 1802 vydali tri vydavateľstvá nástrojové party koncertu. Vo všetkých troch vydaniach odstránili basetový rozsah a upravili sólo pre bežný klarinet. Dielo napísané pre rozšírený Stadlerov nástroj tak bolo možné hrať na nástroji s menším rozsahom. Po Mozartovej smrti mohli hudobníci koncert uvádzať podľa týchto tlačených nôt. Pri tlačení a šírení diela sa teda odovzdával aj sólový part s hlbokými tónmi presunutými do iného registra.

Recenzent v roku 1802 napísal, že koncert vznikol pre klarinet dosahujúci hlboké C. Upozornil, že viacero fráz tlačeného sólového partu sa má hrať o oktávu nižšie, a spomenul aj zmeny Adagia. Recenzia je dobovým svedectvom využiteľným pri obnovovaní nízkych tónov v nových notách. Kritik čítajúci prvé vydanie už poznal rozdiel medzi rozsahom pôvodného nástroja a vytlačeným sólom. Dnešní editori porovnávajú noty s jeho pripomienkami a skúmajú frázy, v ktorých sa zmenila výška tónov.

Každý zachovaný materiál prináša iné informácie. Rukopisný fragment uchováva Mozartove noty a opravy, posmrtné vydania sólo pre bežný klarinet. Dobová recenzia opisuje nástroj s hlbokým C a zmenené frázy. Dnes existujú aj vydania s reprodukciami rukopisného fragmentu a vtedajšej recenzie. Hráč teda môže čítať nové noty a zároveň si prezerať staré podklady použité pri redakcii. Jediné vydanie zhromažďuje dokumenty z rôznych období, ktoré vysvetľujú odovzdávanie sólového partu.
Basetový klarinet zvolený Meyerovou
Pri nahrávke Sabine Meyerovej so Staatskapelle Dresden pod vedením Hansa Vonka je výslovne uvedený basetový klarinet. Meyerová si vybrala nástroj so štyrmi ďalšími tónmi pod hlbokým E. Hrala na ňom nízke frázy, ktoré bežný klarinet nedokáže vydať v rovnakej polohe. Koncert napísaný pre Stadlera nahrala na modernom nástroji s rozšíreným rozsahom. Kým Staatskapelle Dresden hrala orchestrálnu časť a Vonk dirigoval, Meyerová prednášala sólo využívajúce hlboký register, pre ktorý Mozart písal Stadlerovi.

Meyerová pri vysvetľovaní diela hovorila o jednoduchosti aj hlbokých citoch a prirovnala ho k náboženstvu. Ide o jej vlastný pohľad na koncert. Interpretka, ktorá basetovým klarinetom obnovila hlboké tóny, opísala aj pocity prežívané v hudbe. Zvolený nástroj jej umožňuje hrať nízke tóny, zatiaľ čo spomínaná jednoduchosť je hodnotením charakteru skladby. Jej rozhodnutie teda spája prípravu nástroja zodpovedajúceho sólovému rozsahu s premýšľaním o výraze hudby.
Druhá časť, Adagio, má formu A-B-A: úvodná téma sa po strednom úseku vracia. Po kontrastnej hudbe stredu zaznie znovu rovnaká melódia. Najprv je predstavené sólo, potom hudba prechádza k inému úseku a následne sa vracia k pôvodnému materiálu. Vedľa sólistky hrá orchester s flautami, fagotmi, lesnými rohmi a sláčikmi. Aj v tejto pomalej časti autor rozlíšil v notách miesta so samostatnou sólovou melódiou a úseky, ktoré spoločne hrá orchester.
Od orchestrálnej klarinetistky k sólistke
Karajan chcel prijať Meyerovú do Berlínskych filharmonikov, no členovia orchestra boli proti. Názory dirigenta a hráčov sa stretli pri otázke, či prijať ním vybranú hudobníčku. Dirigent, ktorý ju chcel zamestnať, a členovia, ktorí s ňou mali pracovať, posudzovali rozhodnutie odlišne. Meyerová, známa ako sólistka koncertov, pôsobila aj ako orchestrálna klarinetistka. V jednom súbore musela zlaďovať zvuk s ďalšími dychmi a sláčikmi a hrať svoj part spoločne s kolegami. Jej prijímanie ukázalo rozdielne postoje dirigenta a hráčov pri výbere interpreta.
Meyerová študovala u Otta Hermanna v Stuttgarte a u Hansa Deinzera v Hannoveri. Po pôsobení v Symfonickom orchestri Bavorského rozhlasu a u Berlínskych filharmonikov rozšírila sólovú kariéru. Vystupovala s rôznymi súbormi vrátane Viedenských filharmonikov, Chicagského symfonického orchestra a Symfonického orchestra NHK v Tokiu. Hráčka predtým zodpovedná za klarinetový part jedného súboru začala hrať sóla s viacerými dirigentmi a orchestrami. Mozartova nahrávka so Staatskapelle Dresden pod vedením Hansa Vonka patrí k týmto spoluprácam.
Popri sólovej činnosti pokračovala aj v komornej hudbe s rodinou. Roku 1983 založila Trio di Clarone s manželom Reinerom Wehlem a starším bratom Wolfgangom Meyerom. Hrali menej známe Mozartove skladby aj súčasnú hudbu. Pripravovali tiež nové vystúpenia s jazzovým klarinetistom Michaelom Riesslerom. Sólistka stojaca pred orchestrom tak vytvorila malý súbor s dvoma blízkymi kolegami. Do repertoáru jedného komorného zoskupenia zaradila Mozarta aj súčasných autorov.
Súčasné vydania s dvoma sólovými partmi
Dnes existujú vydania poskytujúce sólový part pre basetový aj bežný klarinet. Hráč si môže vybrať podľa svojho nástroja. Dva sólové party rovnakého koncertu sú spojené s rukopisným fragmentom a recenziou z roku 1802. Jedno vydanie teda obsahuje podklady pre obnovenie hlbokých tónov aj noty odovzdávané pre bežný klarinet. Jeden part obnovuje pôvodný rozsah, druhý je pripravený pre nástroj s obmedzenejším hlbokým registrom.
Novú hudbu pre Meyerovú napísali viacerí skladatelia. Hrala diela Jeana Françaixa, Edisona Denisova, Toshia Hosokawu a Pétera Eötvösa. Vedľa Mozartovho sóla obnoveného zo starých dokumentov pripravovala aj skladby novo napísané pre jej nástroj. Tak ako Mozart komponoval pre Stadlera, spolupracovali aj neskorší autori s konkrétnou interpretkou. V jej koncertoch sa stretávali už vydané diela so skladbami, ktoré pre ňu napísali súčasníci.
Na jeseň roku 1791 účinkoval Stadler pri pražskej premiére Mozartovej opery La clemenza di Tito. Sólové úseky dvoch árií používali basetový klarinet a basetový roh. Mozart v opere nechal Stadlerov nástroj hrať so spevákmi, v koncerte toho istého roka ho postavil ako sólistu pred orchester. Rozšírený rozsah využil pri spoločnej hre so spevákmi aj pri inštrumentálnom koncerte. Hudba napísaná pre nízke tóny dostupné Stadlerovi tak zostala na opernom javisku aj v sóle koncertu.
Hudba, ktorú počúvame v Mahine
Adagio Mozartovho Klarinetového koncertu, ktoré púšťame v Mahine, hrá Sabine Meyerová. Keď sa s hudbou opäť stretnete, skúste popri melódii počúvať aj hlboké tóny klarinetu. Môžete si tak pripomenúť rozsah, pre ktorý Mozart pripravil Stadlerov part.





