Rachmaninovova osemnásta variácia: obrátená Paganiniho melódia

Téma z husľového capriccia

Paganini zostavil Capriccio č. 24 pre sólové husle bez sprievodu z témy a mol a jedenástich variácií. Prvý úsek krátkej témy obsahuje štyri rýchle šestnástinové noty. Rachmaninov prevzal tému z Paganiniho posledného capriccia a vytvoril dvadsaťštyri variácií pre klavír a orchester. Oba hudobné zoznamy Mahiny osobitne obsahujú aj Capriccio č. 24 v podaní Salvatora Accarda. Originál hraný jednými husľami a rapsódia so spoločnou hrou klavíra a orchestra sú prepojené rovnakou témou.

Už pred Rachmaninovom prepracovali Paganiniho hudbu Schumann, Liszt a Brahms. Tóny vytvorené pre virtuozitu jedného huslistu sa tak stali materiálom skladateľov sediacich pri klavíri. Rachmaninov spojil krátky úvod a dvadsaťštyri variácií do jedného diela. V tejto neskorej skladbe sa oproti jeho skoršej tvorbe výraznejšie objavujú stručné ostré figúry a disonancie. Okolo dlho spievajúcej osemnástej variácie zaradil aj variácie, v ktorých si sólista a orchester odovzdávajú rýchle tóny.

Dom pri jazere medzi koncertnými cestami

Koncom roku 1917 Rachmaninov opustil Rusko, prešiel cez Štokholm a Kodaň a odišiel do Spojených štátov. Potom začal život profesionálneho klaviristu, ktorý každoročne navštevoval viaceré mestá. Nahrával aj platne a v roku 1920 uzavrel prvú nahrávaciu zmluvu s firmou Victor. V roku 1930 sa rozhodol postaviť pri švajčiarskom Luzernskom jazere vilu Senar. Hudobník pokračujúci v koncertných cestách si tak pripravoval dom na letá s rodinou.

Rachmaninov požiadal architektov, aby pracovňa bola najlepšou izbou domu. Chcel veľké okno s výhľadom na jazero a na plány doručené do New Yorku ihneď posielal pripomienky. Namiesto tapiet si želal hladko upravené a natreté steny. V čase sťahovania do nového domu v roku 1934 dorazil aj koncertný klavír, ktorý mu Steinway daroval k šesťdesiatym narodeninám. Rachmaninov ho umiestnil do pracovne. K životu počas leta, keď dokončil rapsódiu, patrili listy s architektmi aj nový klavír.

Príprava domu neprebiehala iba hladko. Rachmaninov, ktorý pri svetovej hospodárskej kríze stratil peniaze, v januári 1933 poslal z New Yorku telegram s pokynom stavbu odložiť, no o tri týždne znovu objednal výstavbu hrubej stavby. Pri jazere si kúpil aj veľký motorový čln a trávil čas na vode. Keď nasledujúce leto dokončil rapsódiu, nazval ju malou náhradou za peniaze vynaložené na stavbu nového domu. Skladateľ, ktorý dielo dokončil v novej pracovni, tak rapsódiu spájal aj s nákladmi na výstavbu.

Variácia pred témou a stredoveký spev

Na začiatku rapsódie zaznieva prvá variácia ešte pred témou. Po krátkom úvode klavír a orchester predstavia basovú líniu tvoriacu kostru Paganiniho témy. Potom dve husľové skupiny zahrajú pôvodnú tému v unisone. Skladateľ teda nepredstavil celú tému hneď, ale zmenil poradie tak, aby nasledovala po prvej variácii. Namiesto úplnej husľovej melódie na začiatku postavil do popredia krátke riedke tóny, ktoré ju podopierajú. Keď nastúpi téma, melódiu hrajú husle a klavír pridáva akcenty.

Druhá až piata variácia pokračujú rytmickou energiou a v šiestej klavír prednáša voľnejšiu hudbu. Sláčiky v deviatej variácii používajú col legno, údery drevenou časťou sláčika do strún. Sólista a orchester sa proti sebe stavajú odlišnými rytmami. Desiata variácia má pochodový charakter a v jedenástej klavír hrá virtuóznu kadenciu. Pri zmene variácie skladateľ mení hráčsky postup, metrum aj sólistovu úlohu a z rovnakej témy vytvára hudbu rôznych charakterov.

Dies irae, ktoré sa objaví v siedmej variácii, sa opakuje aj v neskorších variáciách. Ide o liturgickú melódiu tradovanú od stredoveku, pri ktorej sa v katolíckej liturgii spievalo o smrti a súde. Rachmaninov ju spolu s Paganiniho témou použil vo viacerých variáciách. Medzi starým hudobným materiálom rapsódie tak stojí vedľa témy husľovej sólovej skladby aj liturgický spev. Hudba preverujúca virtuozitu jedného nástroja a melódia spievaná viacerými ľuďmi sa striedajú v jednom diele pre klavír a orchester.

Osemnásta variácia uzatvára pomalý úsek

Dvanásta a trinásta variácia v prostrednom úseku sa menia na trojdobý tanec v d mol. Štrnásta a pätnásta používajú F dur a pätnástu väčšinou hrá klavír sám. Po šestnástej a sedemnástej variácii prichádza v osemnástej dlhá melódia v Des dur. Sólista, ktorý prešiel rýchlymi variáciami a kadenciou, tu spája tóny spevne. Rachmaninov, ktorý pre jednotlivé variácie volil rozdielne tóniny a metrá, v osemnástej zveril jednu melódiu postupne klavíru a sláčikom.

Dvanástu až osemnástu variáciu možno chápať ako hudbu zodpovedajúcu pomalej časti koncertu. Najdlhšia z nich je osemnásta. Klavír zahrá prvých dvanásť taktov melódie a potom sa pridajú sláčiky. Frázu, ktorú najprv spieval sólista, preberá väčší počet sláčikov a obsadenie sa rozširuje. Po osemnástej variácii nasleduje posledných šesť. Rapsódia tak v jednom diele spája rýchly začiatok, pomalý stred a rýchlu záverečnú hudbu.

Základnou technikou osemnástej variácie je inverzia melódie. Intervaly, ktorými tóny stúpali, sa obracajú nadol a klesajúce intervaly nahor. Rachmaninov spojil túto zmenu smeru s durovými akordmi. Hoci používa tóny Paganiniho témy, osemnásta variácia sa stáva novou dlho spievajúcou melódiou. Tento klavírny úsek má označenie Andante cantabile. Cantabile je pokyn hrať spevne.

Klavír melódiu predstaví jednoducho a po jej prevzatí sláčikmi sa hudba rozvinie vo väčšom zvuku. Je to úsek, kde skladateľ obmedzil rýchle klavírne tóny a zveril nástroju dlhú melódiu. Nenechal dlhú pieseň neustále iba sólistovi, ale odovzdal rovnakú melódiu aj sláčikovému súboru. V tejto variácii sa spája kompozičná technika obrátenia témy husľového originálu so zmenou obsadenia pri prechode od klavíra ku sláčikom.

Premiéra so skladateľom a balet

Pri premiére v Baltimore 7. novembra 1934 hral na klavíri Rachmaninov. Leopold Stokowski dirigoval Filadelfský orchester. Po napísaní nového klavírneho diela ho skladateľ pridal do svojich koncertných ciest. V tom istom roku ho s Filadelfským orchestrom aj nahral. Švajčiarske leto dokončenia rapsódie a americká jeseň jej prednesu nasledovali v tom istom roku. Výmenu sóla a orchestra, ktorú určil ako skladateľ, osobne predniesol ako klavirista.

V roku 1939 choreograf Michail Fokin vytvoril na rapsódiu balet Paganini. Príbeh navrhnutý Rachmaninovom sa venoval diabolským legendám o huslistovi. Reči rozšírené pre Paganiniho neobyčajnú virtuozitu sa tak stali javiskovým príbehom. Balet uvedený v Londýne pridal k husľovej téme a spevu o smrti postavy a pohyb. Téma Paganiniho sólovej skladby prešla variáciami pre klavír a orchester a stala sa aj hudbou pre tanec baletných interpretov.

Pre zranenie po páde v Senare Rachmaninov nemohol prísť na baletnú premiéru v londýnskej Covent Garden. Bol to aj rok jeho posledných vystúpení v Británii a odchodu zo švajčiarskeho domu do Spojených štátov. V auguste 1939 po prednese v Luzerne Senar navždy opustil. Letá v dome, kde napísal osemnástu variáciu, sa skončili pred vojnou, ale rapsódia zostala dielom, ktoré aj ďalej prednášali klaviristi a orchestre a na ktoré tancovali tanečníci.

Samostatný prednes osemnástej variácie

Dnes je osemnásta variácia rozšírená aj ako skladba vyňatá z celej rapsódie. Vydavatelia pripravili noty pre rozličné obsadenia vrátane sólového klavíra, huslí a klavíra, violončela a klavíra či dreveného dychového nástroja a klavíra. Melódiu, ktorú si odovzdávali klavír a orchester, tieto úpravy zverili dvom hráčom alebo sólistovi. Zoznam Mahiny obsahuje osemnástu variáciu v podaní Cécile Oussetovej. Dlhá pieseň vytvorená obrátením Paganiniho husľovej melódie a odovzdaná sláčikom tak vstúpila do hudby pri jedle ako samostatná ukážka.

Hudba v Mahine

Medzi obedovou aj večernou hudbou Mahiny je osemnásta variácia v podaní Cécile Oussetovej. Zoznam obsahuje aj Paganiniho Capriccio č. 24, takže pri stretnutí s oboma skladbami môžete porovnať pôvodnú tému s melódiou vytvorenou jej obrátením.