Chopinove mazúrky op. 33: poľské tance v troch dobách

Piesne a kapely Mazovska

Názov mazur súvisí s Mazovskom v strednom Poľsku. Muža žijúceho v tomto regióne okolo Varšavy nazývali Mazur. Medzi miestne tance patrili mazur a oberek aj kujawiak zo susedného Kujavska. Folklorista Oskar Kolberg vo svojich neskorších záznamoch umiestnil mazur medzi pomalý kujawiak a rýchly oberek. Zábava sa niekedy začínala kráčavým tancom, pokračovala kujawiakom a zrýchľovala sa mazurom či oberekom. Tanečníci netrávili celý večer v jednom tempe.

Medzi skoré sprievodné nástroje patrili ľudové gajdy nazývané dudy. Dudy držali stály tón a spevák nad ním improvizoval melódiu a slová. Dlho znejúci bas a nanovo zdobená pieseň spoločne sprevádzali tanec. V neskorších mazovských kapelách sa zapájali aj husle, veľký bubon, akordeóny rozličného registra a klarinet. Huslista pri každom opakovaní tej istej melódie menil ozdobné tóny. Kým tanečníci hýbali nohami podľa vracajúcej sa frázy, hráč ju zakaždým predniesol trochu inak.

Mazur sa tradoval na mnohých miestach ako roľnícky, mestský aj šľachtický tanec. Regióny mali odlišné pohyby a názvy a aj Kolbergove skoré záznamy obsahujú prekrývajúce sa používanie pomenovaní kujawiak a oberek. Aj pri tom istom trojdobom tanci sa spôsob pomenovania a rozlišovania pohybov podľa regiónu trochu líšil. Spoločným životným pozadím týchto tancov je prechod od pomalého tanca k rýchlemu, zmeny sprievodných nástrojov a hráčsky zvyk pridávať melódii ozdoby. Aj Chopinove klavírne skladby, ktoré zdedili názov tanca, rozmanito pracujú s dôrazmi a dĺžkami tónov v troch dobách.

Kujawiak naučený na zábavách

Pri kujawiaku sa dvojice pohybujú po veľkom kruhu a zároveň sa otáčajú okolo vlastnej osi. Dedinské deti a mladí ľudia sa tanec učili na zábavách sledovaním a napodobňovaním dospelých. Spôsob plynulého otáčania a poradie krokov si osvojovali sledovaním pohybov iných tanečníkov. Pri kujawiaku sa namiesto silného dupania chodí mäkko a plynulo. Učiaci sa tanečníci prispôsobovali rýchlosť krokov a otáčania tak, aby spolu so svojím partnerom mohli pokračovať po kruhu.

Tanec sa neučili iba dedinčania. Majitelia pôdy a šľachtici si do sídel pozývali dedinských hudobníkov a tanečníkov, aby sa naučili kujawiak. Časť pohybov, ktoré vytvorili alebo ozdobnejšie upravili, sa potom vrátila do dedín. Keď interpreti a tanečníci navštevovali iné domy a vracali sa, menili sa aj tanečné pohyby. Dedinské zábavy a hostiny v sídlach sa tak prepájali prostredníctvom hudobníkov. Za výskytom mazúrky vo vidieckej aj mestskej hudbe boli ľudia, ktorí sa tanec priamo učili a navzájom si odovzdávali pohyby.

Kujawiak sprevádzal aj spev. Krátke slová a melódiu opakovali viackrát a refrénmi ako oj dana dana niekedy napodobňovali zvuk nástrojov. Kolberg v roku 1867 vydal v dvoch zväzkoch viac než tisíc melódií zozbieraných v Kujavsku. Miestne kujawiaky mali aj rýchlejšie a zložitejšie podoby než národný tanec zjednotený pre javisko. Ľudia opakujúci krátke piesňové frázy, otáčajúce sa dvojice a kapely, ktoré im prispôsobovali sprievod, v jednotlivých regiónoch odovzdávali tanec odlišne. Aj hudba dnes zahrnutá do kategórie pomalého kujawiaku bola takto zozbieraná v mnohých dedinách.

Otáčanie oberka a tretia doba

Názov oberek súvisí s poľským slovesom označujúcim otáčanie. Tanečné dvojice sa otáčajú doprava okolo vlastnej osi a zároveň postupujú po veľkom kruhu proti smeru hodinových ručičiek. Keď zručný tanečník dá signál, môže sa zmeniť celkový smer postupu. Pri náročnejších pohyboch sa mení aj smer otáčania dvojice doľava. Tanec teda vyžaduje súčasne zladiť smer otáčania s partnerom a smer pohybu spolu s ostatnými dvojicami.

V oberku sa žena môže otáčať okolo muža a muž môže v tretej dobe stočením nohy zdôrazniť pohyb. Okrem krátkeho samostatného otočenia ženy dvojice spravidla zostávajú spolu a držia sa za ruky. Hudobný dôraz na poslednú z troch dôb sa tak prepája s pohybom tela. Sprievodné husle vypĺňali dlhé melódické tóny krátkymi šestnástinovými notami a figúrami rozložených akordov. Aj pri opakovaní tej istej skladby každá zmena huslistových ozdôb pridávala nové tóny nad rýchlo sa otáčajúci tanec.

Malý dedinský súbor sa nazýval kapela. Zachovalo sa obsadenie s husľovou melódiou, trojstrunovým basovým nástrojom basy a malým bubnom so zvončekmi. Kapela udržiavala stále tempo alebo počas pokračujúceho tanca postupne zrýchľovala. Hudba opakovala páry krátkych štvor- či osemtaktových fráz. Opakované frázy a dôraz tretej doby tanečníkom oznamovali čas ďalšieho otočenia a hráči v tomto rámci menili ozdoby. Opakované kroky a improvizované husľové zmeny viedli ten istý tanec.

Rytmus prenesený Chopinom na klavír

Chopin v mazúrkach používal rytmické a melodické prvky poľských tancov. Väčšinou skôr využíval tieto prvky v nových skladbách, než priamo preberal hotové ľudové melódie. Medzi výnimky s priamym citátom ľudovej piesne patrí op. 68 č. 3. O mazúrkach op. 6 tiež povedal, že ich nepísal na tancovanie. Metrum a melódie mazúrok, ktoré sa pri tanci opakovali podľa potrieb tanečníkov, preniesol do hudby pre samostatného klaviristu.

Klavirista pri zachovaní troch dôb rozhoduje, ako dlho podrží melódický tón a ktorú dobu zdôrazní úderom na kláves. Pri hre mazúrky treba popri dôrazoch premýšľať aj o použití rubata. Rubato je spôsob prednesu, pri ktorom sa dĺžky tónov pružne prispôsobujú toku frázy. Niektorí účastníci Chopinovej súťaže v roku 2025 sa učili tancovať mazur, oberek a kujawiak. Po telesnom osvojení otáčania v kruhu a zdôrazňovania pohybu v tretej dobe sa pri klavíri venujú metru a dĺžke melódie.

Pri skladbe gis mol z opusu 33 Chopin uviedol charakterové označenie mesto, teda smutne. Prvá téma sa začína kadenciou, uprostred sa k tejto kadencii vracia a kadenciou sa aj končí. Kadencia označuje postup tónov a akordov uzatvárajúcich frázu. Skladba teda najprv predstaví záverečný tvar a potom ho opäť prinesie vo svojom priebehu. Aj v krátkej mazúrke Chopin popri tanečnom metri precízne usporiadal poradie návratov melódie.

Spor o tri doby

So skladbou C dur z toho istého opusu 33 sa spája príhoda zaznamenaná Chopinovým žiakom Wilhelmom von Lenzom. Keď Lenz skladbu hral pred Chopinom, vošiel skladateľ Giacomo Meyerbeer. Podľa Lenzových spomienok Meyerbeer tvrdil, že skladba nie je trojdobá, ale dvojdobá, a Chopin sa nahneval. Pri klavíri sa teda hádal skladateľ, ktorý mazúrku zapísal v troch dobách, s kolegom, ktorý metrum vnímal inak. Je to konkrétna udalosť ukazujúca, že dôrazy v trojdobej hudbe mohli znieť nezvyčajne.

Príbeh skladby D dur sa spája s ďalšou žiačkou, Marcelinou Czartoryskou. Prednášala ju kontrastne, raz drsne a potom elegantne. Hrou vyjadrovala rozdiel medzi krčmou a salónom. Miesto, kde sa hrali tance na zábave, a miesto hudobných stretnutí v šľachtickom dome tak rozdelila do dvoch klavírnych charakterov. Drsným a potom elegantným prednesom tej istej skladby Czartoryská stavala do protikladu atmosféru krčmy a salónu.

Chopin venoval opus 33 grófke Róži Mostowskej. Schumann pri predstavení zbierky usúdil, že tieto skladby sú poslucháčom prístupnejšie než predchádzajúce mazúrky a okamžite si ich získajú. Pri porovnaní s predchádzajúcimi mazúrkami rozoberal charakter skladieb priťahujúci publikum. Štyri skladby v zozname Mahiny sú v gis mol, C dur, D dur a h mol. Pri C dur zostala spomienka na spor o metrum a pri D dur príbeh žiačky striedajúcej drsný a elegantný prednes. Krátke skladby čerpajúce z poľských tancov tak vytvárali odlišné príbehy aj medzi skladateľom, žiakmi a kritikmi.

Hudba v Mahine

V Mahine vám hráme štyri mazúrky op. 33 v podaní Seong-Jina Cho. Pri sledovaní troch klavírnych dôb si môžete predstaviť otáčanie a pohyby nôh poľských tancov opísaných v tomto článku.