V tomto článku
Stručná odpoveď
V zime roku 1838 Chopin a George Sandová bývali v bývalom kláštore na Malorke. Chopin kašľal a čakal na klavír poslaný z Paríža. Sandová učila deti a v noci písala. Na Chopinovom stole ležali Bachove noty aj jeho vlastný rukopis. Dvaja umelci prišli na krásny ostrov, ale museli riešiť chorobu, počasie, prepravu nástroja aj vydavateľské zmluvy. Búrlivá noc, na ktorú Sandová neskôr spomínala, túto zimu preslávila.
Podrobne
Štyria cestovatelia s nádejou na zotavenie
Bývali v bývalom kartuziánskom kláštore vo Valldemosse. Chopin prišiel na Malorku v novembri 1838 so Sandovou a jej dvoma deťmi a neskôr strávili zimu v kláštore. Plánovali sa venovať zdraviu a práci, no dažde pokračovali a Chopinov kašeľ sa zhoršil. Pobyt v kláštore sa prekrýva s obdobím dokončenia zbierky prelúdií. Chopin, ktorý už v Paríži rokoval o vydaní, musel aj na ostrove pripravovať noty. Na mieste vyhľadanom na odpočinok tak sledoval zároveň svoj zdravotný stav aj pracovný plán.

V decembrovom liste Sandová napísala, že pre vyučovanie dvoch detí a vlastné písanie má málo času tešiť sa z krajiny. Chopin bol zoslabnutý, neprestajne kašľal a veľa pršalo. List opisuje Chopina pri hre na miestnom klavíri a Sandovú pri nočnom písaní. Cez deň učila deti a starala sa o chorého, pričom musela písať aj vlastný rukopis.
V liste priateľovi z 28. decembra Chopin prirovnal kláštornú izbu k veľkej rakve. Na vysokom strope bol prach a za malým oknom videl pomarančovníky, palmy a cyprusy. Štvorcový stôl pri posteli bol nepohodlný na písanie. Pri ňom boli sviečka, Bachove noty a Chopinov vlastný rukopis. Ticho izby opísal tým, že aj po zakričaní sa znova rozhostí pokoj. Osobitne zaznamenal stromy za oknom a nábytok v izbe, kde spal, písal listy a pripravoval rukopis. Noty na stole boli takisto súčasťou tohto života.
Klavír cez more a vydavateľská zmluva
Nástroj, na ktorý Chopin čakal, bolo Pleyelovo pianíno, malý vzpriamený klavír. Pred cestou si ho vybral v Paríži a po doručení na Malorku ho použil na dokončenie zbierky prelúdií. Nepracoval na ňom hneď po príchode na ostrov, ale musel čakať na prepravu. Počas používania miestneho klavíra sa listami informoval, kedy dostane nástroj vybraný v Paríži. Pianíno, na ktorom vtedy hral, zostalo dodnes vo Valldemosse a umožňuje priblížiť si prácu zimy, keď na ostrove dokončoval zbierku prelúdií.
V januári 1839 Chopin oznámil Pleyelovi, že klavír dorazil v poriadku. Po ceste cez more a po colnom odbavení v Palme dorazil nástroj, ktorého prepravu ovplyvňovalo aj počasie. Po oznámení, že posiela rukopis prelúdií, rozoberal platbu a vydavateľské práva v jednotlivých krajinách. Na konci listu žartom nazval sám seba obchodníkom, pretože viac hovoril o peniazoch než ďakoval za nástroj.
Pred cestou Chopin rokoval s Pleyelom o vydaní zbierky prelúdií. Preddavok a pôžička prispeli k financovaniu cesty. Aj pri starostlivosti o zdravie na ostrove musel dokončiť už sľúbené noty. Z vtedajších listov vyplýva, že rokovania o vydaní skladieb sa prepájali so získavaním peňazí potrebných na cestu. Chopin si zaobstarával prostriedky pri plánovaní odovzdania rukopisu a aj po návrate do Francúzska rokoval o splácaní dlhu predajom diel. Keď choroba a doprava nástroja prácu spomalili, musel zostať v kontakte s vydavateľmi čakajúcimi na rukopis.
Sandovej spomienka na búrlivú noc
V autobiografii Sandová spomínala na deň, keď sa so synom vracala domov v zlom počasí. Chopin, ktorý zostal sám, plakal pri klavíri a pri ich návrate bol podľa nej veľmi rozrušený. Podľa jej rozprávania povedal, že sa cítil, akoby sa utopil. Vraj si predstavoval aj studené, ťažké kvapky vody pravidelne padajúce na jeho hruď. Sandová neskôr do autobiografie zapísala Chopinovu podobu po svojom návrate aj slová, ktoré jej povedal. Obsahom spomienky je návrat v daždi a rozhovor pri klavíri.

V Sandovej spomienke Chopin odpovedal, že skutočný dážď dopadajúci na strechu nepočul. Keď tento zvuk spomenula, podľa jej slov odmietol predstavu priameho napodobňovania predmetov hudbou. Sandová to vyložila tak, že zvuky prírody sa v jeho predstavách premenili na hudbu. Tí dvaja vysvetľovali skúsenosť rovnakej noci odlišne. Sandová spájala vonkajší dážď s Chopinovou hudbou, zatiaľ čo Chopin v jej podaní nesúhlasil s opisom svojej hudby ako napodobenia dažďa. Autobiografia zaznamenáva zároveň autorkin výklad aj odpoveď pripisovanú skladateľovi.

Pri spomienke na búrku Sandová číslo prelúdia neuviedla. Chopin neskôr na hodinách nazýval pätnáste prelúdium dažďovým. V notách používaných žiakom sa zachovalo toto pomenovanie, ktoré Chopin pri výučbe používal. Aj po zime strávenej v kláštore učil v Paríži žiakov hrať prelúdiá. Názov používaný skladateľom na hodinách zostal v žiakových notách a Sandová udalosť po návrate domov opísala v autobiografii. S prezývkou pätnásteho prelúdia sa tak spája aj slovo Chopina ako učiteľa.
Rukopis začatý v Paríži a dokončený na ostrove
Keď Chopin odchádzal na Malorku, komponovanie zbierky prelúdií už výrazne pokročilo. Predpokladá sa, že aj pätnáste prelúdium malo aspoň počiatočnú podobu ešte pred cestou. Zbierka dokončená na ostrove obsahovala skladby pripravené v Paríži. Počas zimy Chopin písal nové skladby a upravoval skôr napísané. Už pred cestou Pleyelovi sľúbil vydanie; po príchode na ostrov mu však zdravie a preprava nástroja sťažovali dokončenie rukopisu. V listoch priateľovi opisoval svoju situáciu, keď čakal na klavír a kašľal.

Dňa 12. januára 1839 Chopin poslal prelúdiá Julianovi Fontanovi a požiadal ho o vytvorenie kópie. Poprosil ho, aby s ďalším hudobníkom pripravil odpis, originál odovzdal Pleyelovi a kópiu vydavateľskému spolupracovníkovi. V tom istom liste ho žiadal aj o zaplatenie nájomného za parížsky byt a vyriešenie ďalšieho prenájmu. Priateľovi zveril veci, ktoré sa z ostrova ťažko vybavovali osobne. Naraz riešil kopírovanie rukopisu, doručenie vydavateľovi a náklady na bývanie v Paríži.
Zbierka prelúdií mala podľa krajiny vydania odlišné venovanie. Chopin pôvodne myslel na Josepha Christopha Kesslera. Aj Kessler bol hudobníkom, ktorý vlastnú zbierku prelúdií venoval Chopinovi. Po odchode z Malorky do Marseille chcel Chopin dielo venovať Pleyelovi, ale zmena sa nedostala k nemeckému vydavateľovi. Nemecké prvé vydanie preto obsahovalo Kesslerovo meno a francúzske aj britské vydanie meno Pleyelovo. Pri posielaní rukopisu do vydavateľstiev rozličných krajín a oznamovaní zmien vznikli odlišné venovania tej istej zbierky.
Bach v kláštore
Chopin si na Malorku priniesol noty Bachovho Dobre temperovaného klavíra. Bach spojil prelúdiá a fúgy v rozličných tóninách a Chopin vo svojich dvadsiatich štyroch prelúdiách použil všetky durové aj molové tóniny. Na kláštornom stole ležal vlastný rukopis spolu s Bachovými notami. Pri malom stole so sviečkou čítal hudbu staršieho skladateľa a pripravoval svoje skladby. Noty boli v izbe aj počas čakania na klavír z Paríža. Chopin, ktorý musel dokončiť rukopis zbierky prelúdií, pokračoval v práci s Bachovou hudbou prinesenou na cestu po svojom boku.
Na začiatku 19. storočia sa prelúdiá písali aj na overenie ladenia nástroja pred inou skladbou a na zoznámenie sa s tóninou a náladou. Chopin z každej krátkej skladby vytvoril samostatné dielo a dvadsaťštyri z nich spojil do jednej publikácie. Formu slúžiacu na prípravu prednesu inej hudby tak využil na novú zbierku. Striedaním durových a molových tónin dal jednotlivým skladbám odlišnú hudbu. Po dokončení rukopisu na Malorke požiadal priateľa o kópiu a rokoval o vydavateľských právach podľa krajín. Práca pokračovala až po prípravu celej zbierky a jej odovzdanie vydavateľom.
Tóniny a opakovaný tón pätnásteho prelúdia
Pätnáste prelúdium sa začína v Des dur, prechádza prostredným úsekom v cis mol a potom sa vracia do Des dur. Medzi úvodnú a záverečnú tóninu je vložený prostredný úsek v inej tónine. Opakovaný tón sa vo vonkajších úsekoch zapisuje ako As a v prostrednom ako Gis. Na klavíri sa stláča ten istý kláves, no zápis aj okolité akordy sa menia. Pri vstupe do prostredného úseku skladateľ prispôsobil názov tónu a harmóniu novej tónine.
V obedovom zozname Mahiny je pätnáste prelúdium z opusu 28 v podaní Dmitrija Alexejeva. Keď Chopin dokončoval zbierku, ku ktorej táto skladba patrí, v listoch opisoval malé kláštorné okno, nepohodlný stôl a sviečku. Čítal Bachove noty a pripravoval vlastný rukopis, pričom čakal na klavír vybraný a poslaný z Paríža. Po doručení nástroja požiadal Fontanu o kopírovanie rukopisu a jeho poslanie vydavateľom. Aj v zime poznačenej dažďom a chorobou Chopin vybavoval noty, zmluvy a listy a Sandová pokračovala vo vyučovaní detí aj vo vlastnom písaní.
Hudba v Mahine
Medzi obedovou hudbou Mahiny je Dažďové prelúdium v podaní Dmitrija Alexejeva. Pri počúvaní si môžete pripomenúť klavír, na ktorý Chopin čakal, a listy, ktoré písal v kláštore. Je to spôsob, ako si popri prezývke skladby predstaviť aj skutočnú skladateľovu zimu.





