V tomto článku
  1. Začínajúci klaviristi medzi zvieratami
  2. Známe melódie pre korytnačky a slony
  3. Samostatné vydanie Labute
  4. Fokinova choreografia a Pavlovovej labutí kostým
  5. Posmrtné vydanie štrnástich častí
  6. Hudba v Mahine

Stručná odpoveď

Z Karnevalu zvierat Saint-Saëns za života vydal iba Labuť. V roku 1887 vyšla ako skladba pre violončelo a klavír; všetkých štrnásť častí vydali až po jeho smrti v roku 1922. V ostatných častiach napodobňoval začínajúcich klaviristov a slávne tance premieňal na hudbu korytnačiek a slonov. Violončelovú melódiu, ktorá vyšla oddelene od tejto satirickej suity, použili v roku 1905 Fokin a Pavlovová v krátkom balete Umierajúca labuť.

Podrobne

Začínajúci klaviristi medzi zvieratami

Saint-Saëns napísal Karneval zvierat vo februári 1886. Dielo má podtitul Veľká zoologická fantázia a pozostáva zo štrnástich častí. Nejde iba o zoznam zvieracích mien. Sú tu aj časti s názvami Akvárium, Fosílie a Klaviristi. Do tej istej suity zahrnul živé zvieratá, miesto, kde sa zvieratá chovajú, pozostatky dávnych živočíchov aj ľudských interpretov. Spoločné usporiadanie zvierat a ľudí možno rozpoznať aj v podtitule diela a názvoch štrnástich častí. Saint-Saëns postupne predstavoval rozličné objekty pomocou krátkych hudobných úsekov.

V Klaviristoch dvaja klavírni hráči napodobňujú cvičenie stupníc začínajúcich hudobníkov. V notách je pokyn reprodukovať váhanie a neobratnosť začiatočníka. Skladateľ predpísal skúseným hudobníkom, aby zámerne zahrali aj chyby pri cvičení. Namiesto rýchleho hrania presných stupníc skladba necháva poslucháčov počuť začínajúceho žiaka pri cvičení. Medzi časti zobrazujúce zvieratá Saint-Saëns vložil ľudské hráčske návyky. Predmetom humoru je tu človek učiaci sa hrať na klavíri a jeho napodobiteľ je takisto klavirista.

Skladbu Saint-Saëns napísal počas pobytu v Rakúsku, keď pracoval na Tretej symfónii. Najprv zamýšľal krátku sólovú skladbu pre violončelistu Charlesa-Josepha Lebouca pred jeho odchodom do dôchodku, potom ju rozšíril na zoologickú fantáziu o viacerých zvieratách. K práci začatej violončelom Labute teda pridal ďalšie časti. Na rozdiel od súčasne komponovanej symfónie použil humor určený na pobavenie pri stretnutí priateľov. Hudbu pre sólové violončelo zaradil do suity a pri zobrazovaní zvierat využil dva klavíry a rozličné ďalšie nástroje.

Známe melódie pre korytnačky a slony

V Korytnačkách zaznieva spomalený kankán z Offenbachovho Orfea v podsvetí. Aj keď poslucháč spozná pôvodnú rýchlu tanečnú melódiu, tempo je výrazne odlišné. Zviera, ktoré Saint-Saëns vybral, je korytnačka, ku ktorej sa rýchly tanec nehodí. Žart vytvoril zmenou originálu a jeho použitím pod iným názvom. Nenapísal novú melódiu, ale upravil tempo známeho tanca a pridelil ho pomalému zvieraťu. V tejto časti sa spája názov pre korytnačky s hudbou prevzatou od Offenbacha.

Jacques Offenbach na Nadarovej litografii.
Jacques Offenbach na Nadarovej litografii.

V Slonovi cituje Tanec sylfov z Berliozovho Faustovho prekliatia. Saint-Saëns použil ľahký tanec nadprirodzených bytostí v slonom valčíku hranom nízko znejúcim nástrojom. Korytnačkám pridelil Offenbachov rýchly tanec v pomalom tempe a slonovi Berliozov ľahký tanec sylfov v basovom registri. V oboch častiach spojil známu hudbu s iným zvieraťom. V prvej zmenil tempo, v druhej nástroj prednášajúci tanec aj veľkosť jeho predstaviteľa. Rozdielom medzi pôvodným účelom citovanej melódie a novým názvom pokračuje satira suity.

Fosílie zahŕňajú štyri francúzske piesne, melódiu z Rossiniho Barbiera zo Sevilly a Saint-Saënsov vlastný Tanec smrti. Možno ich chápať ako satiru, ktorá prirovnáva často hranú, známu hudbu k fosíliám. Súčasťou predstavenia skladby je aj obrázok kostí dávneho zvieraťa, ktorý Saint-Saëns nakreslil na začiatok časti. Necitoval iba hudbu iných autorov, ale do krátkej časti zhromaždil šesť melódií vrátane vlastného diela. Známe piesne, operu a vlastnú orchestrálnu skladbu zoradil do jednej časti a samotnú hudbu použil ako materiál satiry.

Samostatné vydanie Labute

Labuť je trinástou časťou. Saint-Saëns ju vydal v roku 1887 bez ostatných častí. Zo štrnástich častí ako samostatné noty zverejnil iba hudbu s dlhou violončelovou melódiou. Hráči tak mohli túto skladbu predniesť bez prípravy celej suity. Ostatná hudba vyšla v roku 1922, rok po Saint-Saënsovej smrti. Od prvého vytlačenia Labute po vydanie celej suity uplynulo tridsaťpäť rokov. Skladateľ za života povolil vydanie tejto jednej skladby a všeobecné zverejnenie ostatných častí odložil.

Violončelo, ktoré Vuillaume vyrobil v polovici 19. storočia.
Violončelo, ktoré Vuillaume vyrobil v polovici 19. storočia.

Vydanie Labute z roku 1887 je úpravou pre violončelo a klavír. Pôvodná suita používa violončelo a dva klavíry. V samostatných notách skladateľ zmenil sprievod na jeden klavír, aby mohli skladbu hrať dvaja ľudia. Violončelové sólo zostalo, zmenil sa však počet klaviristov hrajúcich spolu s ním. Pri vydaní samostatnej drobnej skladby Saint-Saëns upravil hudbu dvoch klavírov na prednes jedným klavírom. Hudba pripravená ako časť Karnevalu zvierat a hudba vydaná ako samostatná violončelová skladba majú rovnaký názov, ale noty vyžadujú odlišný počet klavírov.

Saint-Saëns sa obával prijatia suity nemeckým publikom a obmedzil jej verejné uvádzanie. V Nemecku často pôsobil ako klavirista a uznanie si získal aj vážnymi dielami. Aj francúzska Société nationale de musique zdôrazňovala profesionálnu a vážnu tvorbu. Skladateľ mal obavy, ako by verejné koncertné publikum prijalo žarty hrané pred priateľmi. Suitu preto prednášal na malých stretnutiach, ale jej všeobecné verejné uvádzanie a vydanie obmedzil. Aj pri tej istej napísanej skladbe sa rozhodoval odlišne podľa toho, kde a komu ju predstaví.

Fokinova choreografia a Pavlovovej labutí kostým

V roku 1905 Michail Fokin vytvoril pre Annu Pavlovovú choreografiu Umierajúcej labute. Je to krátky sólový tanec na Saint-Saënsovu Labuť. Dielo aj hudba sa líšia od Čajkovského Labutieho jazera. V tomto balete Fokin vytvoril tanec, Pavlovová vystúpila na javisku a zaznela Saint-Saënsova violončelová hudba. Po tom, čo Saint-Saëns napísal trinástu časť, Fokin vytvoril tanec prispôsobený jej hudbe a Pavlovová ho stvárnila na javisku. Pohyby vyjadrujúce umierajúcu labuť pribudli práve v tomto tanečnom diele využívajúcom violončelovú skladbu.

Anna Pavlovová v Umierajúcej labuti na Laveryho obraze z roku 1911.
Anna Pavlovová v Umierajúcej labuti na Laveryho obraze z roku 1911.

Krátky balet sa prvýkrát predstavil v Petrohrade v roku 1905 a stal sa jedným z najznámejších diel repertoáru Anny Pavlovovej. Pavlovová tancovala v kostýme zobrazujúcom labutie krídla. Na jej dodnes zachovanej baletnej sukni tutu sú lesklé ozdoby a husacie perá; vzadu sú perá usporiadané do tvaru krídel. Predpokladá sa, že tento kostým používala koncom dvadsiatych rokov 20. storočia. Túto úlohu tancovala aj po prvom predstavení. Aby diváci mohli vidieť labuť vyjadrenú telom, krídla na kostýme vytvorili aj zo skutočného vtáčieho peria.

Choreograf Michail Fokin na Serovovom obraze z roku 1909.
Choreograf Michail Fokin na Serovovom obraze z roku 1909.

Fokinovu choreografiu a Pavlovovej prednes možno chápať ako pokus zdôrazniť v balete okrem techniky aj umelecký výraz a emócie. Jej pružné pohyby paží využívali aj iné tanečnice pri stvárnení Odette v balete Labutie jazero. Medzi dvoma baletmi používajúcimi rozdielnu hudbu sa tak prenášali pohybové postupy tanečníkov. Umierajúca labuť sa prednáša na Saint-Saënsovu violončelovú skladbu, ale neskoršie tanečnice preniesli Pavlovovej výraz aj na inú labutiu úlohu. Hoci hudba a dielo boli odlišné, vplyv telesného výrazu pokračoval.

Posmrtné vydanie štrnástich častí

V závete z roku 1911 Saint-Saëns povolil vydavateľstvu Durand vydať celú suitu po svojej smrti. Noty všetkých štrnástich častí vytlačili v roku 1922. Medzi skladateľovým rukopisom a posmrtným prvým vydaním sú aj drobné rozdiely. Prvé vydanie pripravovali v čase, keď sa skladateľ už nemohol osobne zúčastniť na vydavateľskej práci. Editori porovnávajú autograf s tlačeným vydaním a skúmajú zmenené miesta. Rozhodnutie vydať za života iba Labuť a rozhodnutie povoliť posmrtné vydanie celého diela zostali zachované v rozličných podobách nôt.

V suite pred Labuťou zaznievajú Fosílie a po nej Finále. Po satire spájajúcej známe piesne sa hrá dlhá violončelová melódia a potom nasleduje záverečná časť, ktorá pripomína hudbu viacerých zvierat. Saint-Saëns túto violončelovú skladbu zaradil po rýchlom pohybe klavíra, tanečných citátoch na nízko znejúcom nástroji a hudbe napodobňujúcej začiatočnícke cvičenie. Pri samostatných notách Labute sa ostatné časti nehrajú, ale vo všetkých štrnástich častiach tí istí hráči postupne prednášajú hudbu rozličného charakteru.

Pavlovová si na jednotlivé úlohy pripravovala odlišné kostýmy. Pri svojom prvom londýnskom vystúpení v roku 1909 tancovala Čajkovského Ruský tanec v dlhom sarafane navrhnutom Ivanom Bilibinom. Je to druh ruského tradičného odevu, dlhého a lichobežníkového tvaru, ktorý je na tanec pomerne ťažký. Na labutiu baletnú sukňu tutu pripevnili husacie perá a povrch ozdobili lesklými dekoráciami. Vzadu vytvorili krídla z peria. V zachovaných kostýmoch Pavlovovej tak zostáva podoba labute z Fokinovej choreografie aj ruskej tanečnice vystupujúcej na Čajkovského hudbu.

Hudba v Mahine

V Mahine vám hráme Labuť v rozličných nahrávkach. Ak pri vašom jedle zaznie táto melódia, môžete si pripomenúť aj príbeh hudby, ktorá vyšla samostatne zo satirickej zvieracej suity a neskôr sa spojila s baletom Anny Pavlovovej.