V tomto článku
  1. Zmena tóniny a registra pre hru na strune G
  2. Sólistické noty vydané v Bostone v roku 1880
  3. Mahlerova edícia a súčasné vystúpenie so sláčikmi
  4. Huslista, ktorý vytvoril úpravu pre strunu G
  5. Air v rozličných koncertných podobách
  6. Hudba v Mahine

Stručná odpoveď

Názov Ária na strune G nepochádza z označenia zapísaného v Bachovej Orchestrálnej suite č. 3. Druhá časť sa volá Air. Huslista August Wilhelmj ju v 19. storočí upravil na sólovú skladbu a predpísal jej hranie na strune G. V úprave znížil tóny tak, aby sa celá skladba dala zahrať na najnižšej husľovej strune. Keď sa táto verzia rozšírila, pokyn pre hráča sa začal používať ako názov skladby.

Podrobne

Zmena tóniny a registra pre hru na strune G

Wilhelmj preniesol pôvodnú skladbu z D dur do C dur a znížil aj register melódie. Touto zmenou umožnil sólovému huslistovi hrať iba na strune G. Zo štyroch husľových strún vydáva práve struna G najnižšie tóny. Melódiu, ktorú Bach napísal pre sláčikový súbor, upravil tak, aby ju jeden hráč mohol súvisle hrať na jedinej strune. Zaužívaný názov Ária na strune G zachováva podmienku prednesu tejto úpravy. Sláčikári hrajúci suitu prednášajú Air v D dur, zatiaľ čo sólista hrajúci Wilhelmjovu úpravu hrá melódiu v C dur.

Príklad nástroja na vysvetlenie husľovej struny G: husle Gould, ktoré Stradivari vyrobil v roku 1693.
Príklad nástroja na vysvetlenie husľovej struny G: husle Gould, ktoré Stradivari vyrobil v roku 1693.

Bachova pôvodná Air je určená pre sláčiky a basso continuo. Basso continuo je spôsob sprievodu, pri ktorom hráč dopĺňa akordy podľa basovej melódie a harmonických značiek. Aj pod partom s melódiou sa bas naďalej pohybuje a ďalšie hlasy hrajú spolu s ním. Kým jeden hlas drží dlhý tón, iný sa posúva. Hudba prepája pohyblivý bas pod hlavnou melódiou s ďalšími sláčikovými partmi. Vo Wilhelmjovej úprave pre sólové husle hrá hlavnú melódiu jeden človek, ale v Bachovej časti sú sláčikové party určené na spoločnú hru.

V období, keď sa Bachove orchestrálne skladby zriedkavo hrávali v podobe blízkej pôvodnému zneniu, sa Wilhelmjova husľová úprava stala veľmi populárnou. Verzia, ktorá jednu časť pôvodného diela premenila na sólovú skladbu a využívala zvuk nízkej struny, oslovila nových hráčov a poslucháčov. Originál mal tóninu D dur a názov Air, úprava používala C dur a pokyn hrať na strune G. Známy názov teda nevznikol z Bachovho pomenovania časti, ale z pokynu, ktorý neskorší interpret zapísal do konkrétnych nôt.

Sólistické noty vydané v Bostone v roku 1880

V roku 1880 vydala bostonská firma Thompson & Odell noty Air for G String pre husle a klavír. Časť, ktorú Bach zaradil do orchestrálnej suity, vytlačila v podobe umožňujúcej spoločnú hru dvoch hudobníkov. Namiesto zostavenia sláčikového súboru prevzal jeden part huslista a druhý klavirista. Vydavateľstvo v Bostone šírilo sólovú melódiu pre nízku husľovú strunu s klavírnym sprievodom. Okrem Európy, kde Bach pôsobil, tak mohli noty získať aj ľudia v Spojených štátoch, ktorí chceli túto hudbu hrať.

Tretia suita sa začína francúzskou predohrou. Forma tejto zbierky tancov sa rozvíjala aj prostredníctvom Lullyho hudby hranej na dvore Ľudovíta XIV. Po slávnostnom pomalom začiatku nasleduje rýchlejší úsek fugového charakteru. Fugový charakter označuje spôsob, pri ktorom rozličné hlasy postupne napodobňujú tú istú tému. V Bachových časoch sa suita začínajúca takouto predohrou nazývala ouvertúra. Pod týmto názvom sa zachovalo aj dielo, ktoré dnes označujeme ako Tretia suita. Hudba hraná pred Air má teda stavbu francúzskej predohry.

Po Air nasledujú gavoty, bourrée a gigue. Tance v suite vytvárajú kontrasty odlišným rytmom a tempom. Bach v jednom diele usporiadal predohru, Air a tanečné skladby. Ich postupným radením zahrnul do jednej suity rozličné tanečné metrá a charaktery. Pri sólovej úprave sa Air hrá samostatne, kým v partových notách suity hráči, ktorí predniesli úvodnú predohru, pokračujú aj záverečnými tancami. Podľa toho, či sa Air hrá ako samostatná drobná skladba alebo ako druhá časť celej suity, sa mení hudba zaradená do programu.

Mahlerova edícia a súčasné vystúpenie so sláčikmi

V roku 1910 vydal Schirmer edíciu piatich častí, ktoré Gustav Mahler vybral z Bachovej Druhej a Tretej suity. Mahler doplnil klavírny a organový part pre basso continuo konkrétnymi notami. Do nôt teda zapísal hudbu, ktorú dovtedy sprievodný hráč dopĺňal podľa basovej melódie a harmonických značiek. Kým Wilhelmj preniesol melódiu na nízku husľovú strunu, Mahler upravoval hudbu určenú na spoločnú hru orchestra a klávesových nástrojov. Pri prednese tých istých Bachových diel každý menil inú súčasť.

Gustav Mahler na fotografii Moritza Nähra z Viedenskej dvornej opery z roku 1907.
Gustav Mahler na fotografii Moritza Nähra z Viedenskej dvornej opery z roku 1907.

Mahler pridal pokyny aj do flautového partu Druhej suity. V hlasných úsekoch predpísal pridanie ďalších fláut a podľa potreby aj posilnenie klarinetmi. Tento pokyn možno posudzovať spolu s veľkosťou sláčikového súboru, s ktorou Mahler počítal. Ďalšie dychové nástroje chcel využiť na to, aby sa flautový zvuk nestratil vo veľkej sláčikovej skupine. Zápis sprievodu do nôt aj pokyn na posilnenie dychového zvuku vyjadrujú úsudok dirigenta, ktorý sa snažil dosiahnuť rovnováhu skutočného orchestra.

Pri amsterdamskom vystúpení Nederlandse Bachvereniging v roku 2017 zvolil Lars Ulrik Mortensen iné obsadenie. V Tretej suite vynechal dychové nástroje a tympany a použil sláčiky s klávesovými nástrojmi. Rozhodnutie vychádzalo z hypotézy, že dychové party boli pridané neskôr a na začiatku mohla existovať verzia so sláčikovým jadrom. Podľa tejto hypotézy Mortensen pripravil vystúpenie so zníženým počtom nástrojov. Dychové nástroje a tympany pri ňom skutočne nezazneli. Vysvetlenie ranej verzie však zostáva hypotézou vytvorenou na základe zachovaných nôt.

Huslista, ktorý vytvoril úpravu pre strunu G

Na Lisztovo odporúčanie sa Wilhelmj učil hru na husliach u Ferdinanda Davida na lipskom konzervatóriu. David bol koncertným majstrom orchestra Gewandhaus. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia Wilhelmj vystupoval ako sólista na rozličných európskych pódiách a neskôr absolvoval turné po Severnej a Južnej Amerike, Ázii a Austrálii. Od roku 1894 vyučoval hru na husliach na londýnskej Guildhall School of Music. Interpret pôsobiaci na koncertných pódiách odovzdával svoje hráčske postupy ďalšej generácii vyučovaním. Po štúdiu huslí na konzervatóriu ich predstavil poslucháčom v mnohých krajinách a potom sa opäť postavil pred študentov.

Huslista August Wilhelmj na Saronyho fotografii približne z roku 1879.
Huslista August Wilhelmj na Saronyho fotografii približne z roku 1879.

Udržiaval aj kontakty s Wagnerom. V roku 1862 Wagner často navštevoval Wilhelmjov dom. V tom roku mu do albumu vlastnoručne zapísal prvých osem taktov predohry k Majstrom spevákom norimberským. Pri slávnosti položenia základného kameňa bayreuthského Festivalového divadla v roku 1872 Wilhelmj hral na husliach v Beethovenovej Deviatej symfónii pod Wagnerovou taktovkou. Wagner ho vybral za koncertného majstra nového festivalového orchestra. Sólista, ktorý Bachovu hudbu preniesol na husle a klavír, tak pri inom predstavení pracoval ako člen veľkého orchestra vedeného samotným Wagnerom.

Lipské námestie a kostoly na pohľadnici z roku 1896.
Lipské námestie a kostoly na pohľadnici z roku 1896.

Wilhelmjovo meno zostalo aj pri husliach, ktoré vlastnil. Nástroj, ktorý Stradivari vyrobil v roku 1725, mu otec kúpil v roku 1866. Otec, doktor práv a amatérsky huslista, ho získal pre syna. Wilhelmj mal viacero huslí, ale tento nástroj od otca si osobitne cenil. V roku 1896 ho predal svojmu žiakovi Hugovi Kupferschmidtovi. Husle neskôr vystriedali viacerých majiteľov a dodnes sú známe pod Wilhelmjovým menom. Jeho meno tak zostalo v dejinách názvu úpravy aj v záznamoch o vlastníctve nástroja.

Air v rozličných koncertných podobách

Basový part Air obsahuje oktávové skoky aj tóny postupujúce po krokoch. Nejde o stavbu, pri ktorej spodný part pod dlhou hornou melódiou iba neustále drží jeden tón. Kým sa bas pohybuje, ostatné sláčikové hlasy si odovzdávajú tóny a spájajú dlhé tóny s krátkymi pohybmi. Hráči dodržiavajú dĺžky a výšky tónov zapísané v jednotlivých partoch a pritom hrajú spolu s ďalšími hlasmi. Dlhá melódia, pohyblivý bas aj hlasy vypĺňajúce priestor medzi nimi sú súčasťou jednej časti, takže úlohy hudobníkov v súbore sa rozdeľujú na viacero vrstiev.

Dňa 21. októbra 2021 Bostonský symfonický orchester zahral Bachovu Air na pamiatku Bernarda Haitinka. Haitink v ten deň zomrel a vystúpenie dirigoval Andris Nelsons. Výberom skladby dirigent poslal zosnulému kolegovi posledný pozdrav v podobe Bachovej hudby. Časť dávno napísanej orchestrálnej suity zaznela na vystúpení venovanom pamiatke kolegu hudobníka. Aj po Bachovom napísaní skladby si hudobníci pripravujúci koncerty vyberali túto hudbu pre konkrétnych ľudí a dni.

Wilhelmj zmenil tóninu a výšku melódie Air a sólistovi predpísal hru na strune G. Mahler zapísal do nôt klávesový sprievod Bachových suít a predpísal posilnenie hlasitosti fláut. Mortensen podľa hypotézy o ranom sláčikovom obsadení viedol súbor bez dychových nástrojov a tympanov. Neskorší hudobníci pripravovali Bacha pre rozličné nástroje a počty hráčov. Melódiu, ktorú jeden huslista súvisle hrá na nízkej strune, pri inom vystúpení prednášajú sláčikári, ktorí si rozdeľujú bas a viacero hlasov.

Hudba v Mahine

V hudobnom zozname Mahiny sa s tou istou hudbou môžete stretnúť pod názvami Air aj Ária na strune G. Okrem radosti zo spoznania skladby si môžete pripomenúť aj to, že názov, ktorý bežne používame, vytvoril neskorší interpret.