V tomto článku
- 19. 8. 1965: stretnutie, z ktorého vznikla nahrávka
- Hoci je to koncert, prvé prehovorí violončelo
- Napätie 1. časti vzniká skôr z návratu než z rýchlosti
- Štyri časti osvetľujú rovnakú spomienku rôznymi rýchlosťami
- Spomienka na dielo, ktorú niesli Barbirolli a London Symphony Orchestra
- Ako si medzi jedlami dlho zapamätať jednu klasickú skladbu
- Štyri rady na sústredené počúvanie nahrávky z roku 1965
Stručná odpoveď
Jacqueline du Pré nahrala Elgarov koncert pre violončelo 19. 8. 1965 v londýnskej Kingsway Hall s orchestrom London Symphony Orchestra pod taktovkou Johna Barbirolliho. Interpretácia, ktorú vytvorila ako dvadsaťročná, zostala dlhodobo obľúbenou nahrávkou. Pri prvom počúvaní sa namiesto jej povesti sústreďte na okamih, keď violončelo bez dlhého orchestrálneho úvodu otvorí dielo štyrmi akordmi, a na reminiscencie vracajúce sa naprieč všetkými štyrmi časťami.
Tri stopy, ktoré otvárajú túto nahrávku
- Sólistkou nahrávky z roku 1965 je Jacqueline du Pré, dirigentom John Barbirolli a orchestrom London Symphony Orchestra.
- Koncert má štyri časti a violončelo zaznie akordmi už v prvom takte.
- Namiesto sledovania iba dramatickej hlasitosti počúvajte návrat prvej témy a smer dialógu medzi violončelom a orchestrom; štruktúra sa tým vyjasní.
Podrobne
19. 8. 1965: stretnutie, z ktorého vznikla nahrávka
Elgarov koncert pre violončelo bol nahraný 19. 8. 1965 v londýnskej Kingsway Hall. Sólistkou bola Jacqueline du Pré, dirigoval John Barbirolli a hral London Symphony Orchestra. Nahrávka patrí medzi významné udalosti orchestra v roku 1965.
Ak si najprv vybavíme krátky život Jacqueline du Pré, hudbu možno počúvať iba ako predzvesť tragédie. V tejto nahrávke skúste určiť miesta, ktoré počujete nezávisle od životného príbehu. Postupne vnímajte, ako ďaleko violončelo vedie frázu, či smer melódie zostáva zachovaný aj po stíšení a v akých odstupoch orchester prijíma pohyb sólistky; interpretačné voľby tak zaznejú konkrétnejšie.
Hoci je to koncert, prvé prehovorí violončelo
Dielo má štyri časti a prvá sa začína Adagio–Moderato. Sólista neprichádza až po dlhom orchestrálnom úvode ako v mnohých koncertoch. Violončelo zahrá štyri rozhodné akordy hneď v prvom takte a sláčiky, klarinet a lesný roh potichu odpovedajú.
Pri prvom počúvaní si namiesto sily týchto akordov všimnite ticho, ktoré po nich nasleduje. Keď sólové violončelo uzavrie vetu, priestor prevezme orchester a tému začne viola. Dielo sa od začiatku nevyvíja ako súboj „sólista proti orchestru“, ale ako presun jednej spomienky medzi viacerými hlasmi.
Napätie 1. časti vzniká skôr z návratu než z rýchlosti
Keď sa prvá téma presunie z violy do violončela, zmení sa register aj farba nástroja, hoci melódia zostáva rovnaká. Počúvajte osobitne úsek, v ktorom violončelo stúpa do vyššieho registra, a návrat pokojnej úvodnej témy; jasne sa ukáže, že 1. časť neopakuje iba jednu náladu.
Pri počúvaní nahrávky Jacqueline du Pré sa namiesto sily jediného krátkeho tónu sústreďte na to, kam až smeruje celá fráza. Ak si pred hodnotením tlaku sláčika či vibrata určíte, kde hudobná veta smeruje k záveru, dokážete konkrétnejšie porovnať dlhú líniu zvolenú interpretkou.
Štyri časti osvetľujú rovnakú spomienku rôznymi rýchlosťami
Dielo pokračuje v štyroch častiach Adagio–Moderato, Lento–Allegro molto, Adagio a Allegro–Moderato–Allegro ma non troppo. Ako orientačné body môžete počúvať rýchle figúry v 2. časti, dlhú sólovú melódiu v 3. časti a návrat predošlého materiálu v závere.
Nemusíte analyzovať všetko naraz. Pri prvom počúvaní stačí zapamätať si premenu častí ako „tiaž – pohyb – dlhý spev – postup a spomienka“. Keď sa v závere objaví pasáž pripomínajúca začiatok, takmer tridsaťminútová cesta sa môže uzavrieť ako jedna veľká veta.
Spomienka na dielo, ktorú niesli Barbirolli a London Symphony Orchestra
Ako mladý violončelista hral John Barbirolli v roku 1919 pri premiére tohto koncertu ako člen London Symphony Orchestra. O 46 rokov neskôr dirigoval ten istý orchester na nahrávke s Jacqueline du Pré. Premiéra skladateľa a album z roku 1965 sa tak spojili v kariére jedného hudobníka.
Toto pozadie pridáva kontext dirigenta, ktorý s dlhým časovým oblúkom diela pracoval na skutočnom pódiu. Počúvajte, ako ľahko orchester ustupuje, keď violončelo vystúpi dopredu, a naopak ako ansámbel obnovuje svoju váhu vo chvíľach, keď violončelo mlčí.
Ako si medzi jedlami dlho zapamätať jednu klasickú skladbu
Klasická hudba nie je žáner, ku ktorému sa priblížite iba po zapamätaní celého pozadia. Keď si uchováte jediný zvukový okamih — prvé štyri akordy, tému otvorenú violou alebo záverečnú reminiscenciu — ďalšie počúvanie bude iné. Nahrávka z roku 1965 zostáva obľúbená celé desaťročia. V samotnej hudbe postupne objavujte okamihy, v ktorých si violončelo a orchester odpovedajú.
Mahina Vegan Table sprevádza jedlo klasickou hudbou a Journal ďalej ponúka stopy na zaujímavejšie počúvanie hudby samotnej. Postupne predstavujeme diela a interpretov, ktorí zostávajú v pamäti ako dozvuk jedla, aby ste pri ďalšom stretnutí s rovnakou skladbou začuli nový okamih.
Štyri rady na sústredené počúvanie nahrávky z roku 1965
- Koľko rokov mala Jacqueline du Pré pri nahrávaní?
- Pri nahrávke v roku 1965 mala dvadsať rokov.
- Koľko častí má Elgarov koncert pre violončelo?
- Štyri. Rýchle a pomalé časti sa nestriedajú iba mechanicky; predošlý materiál sa vracia v spomienkach až do záveru.
- Musím hneď počúvať celé dielo?
- Nie. Najprv si vypočujte začiatok 1. časti a tému otvorenú violou a po zoznámení pokračujte 2., 3. a 4. časťou.
- Je táto nahrávka jedinou správnou odpoveďou?
- Nie. Je to významná historická nahrávka, no porovnaním s ďalšími interpretáciami lepšie počujete, aké rozmanité môžu byť tempo, tlak sláčika a rovnováha orchestra.
Počas stolovania v Mahina Vegan Table znie klasická hudba.
Pozrieť si informácie o návšteve Mahina Vegan Table
