V tomto článku
  1. Nedostatok skúšok pred prvým povojnovým uvedením
  2. Barbirolli sa vracia od violončela k dirigentskému pultu
  3. Materiál, ktorý sa opakuje v štyroch častiach
  4. Koncertné vystúpenia po vzniku nahrávky
  5. Vzťah, ktorý sa začal pri štipendijnom výbere
  6. Hudba, ktorú počúvame v Mahine

Stručná odpoveď

V roku 1965 nahrala dvadsaťročná Jacqueline du Pré Elgarov Violončelový koncert. Londýnsky symfonický orchester dirigoval John Barbirolli, ktorý pri premiére diela v roku 1919 hral v tom istom orchestri na violončele. Nahrávku vytvorili mladá sólistka a Barbirolli, ktorý sa na diele najprv podieľal ako člen orchestra a o 46 rokov neskôr ako dirigent.

Podrobne

Nedostatok skúšok pred prvým povojnovým uvedením

Elgarov Violončelový koncert zaznel prvýkrát 27. októbra 1919 v londýnskej Queen’s Hall. Londýnsky symfonický orchester viedol sám Elgar a sólový part hral Felix Salmond. Skladateľ napísal dielo po skončení prvej svetovej vojny. Pri pomyslení na životy, ktoré vojna vzala, a na predvojnový život, ktorý sa už nedal obnoviť, možno smútočný charakter hudby chápať v spojení s vtedajšími skúsenosťami. Orchester, ktorý koncertoval aj počas vojny, uviedol nový povojnový koncert a pri jeho prvom uvedení držal taktovku samotný autor.

Aj Londýnsky symfonický orchester pocítil následky vojny. Jeho členovia vstupovali do armády a súbor pokračoval v koncertoch napriek obmedzeniam pohybu a hrozbe náletov. Nový šéfdirigent Albert Coates sa rozhodol vzdať honorára, aby pomohol orchestru obnoviť koncertnú činnosť. Prvý koncert sezóny s Elgarovou novinkou obsahoval aj diela Borodina, Wagnera a Skriabina. Orchester musel na jeden večer pripraviť známy repertoár aj nový koncert.

Elgar a Londýnsky symfonický orchester v Queen’s Hall na fotografii uverejnenej v hudobnom časopise roku 1911.
Elgar a Londýnsky symfonický orchester v Queen’s Hall na fotografii uverejnenej v hudobnom časopise roku 1911.

Coates prekročil čas skúšky vyhradený ostatným dielam, preto Elgarovi a Salmondovi nezostal dostatok času na spoločnú prípravu koncertu. Alice Elgarová si do denníka zaznamenala hnev nad tým, čo postihlo jej manžela, aj uznanie hudobníkom, ktorí skúšali dlhšie. Nedostatočné skúšanie patrilo k okolnostiam nepriaznivého prijatia premiéry. Hoci dirigoval autor a účinkoval sólista, museli nové dielo uviesť bez dostatočného zladenia sólového partu a orchestra.

Elgar s Londýnskym symfonickým orchestrom spolupracoval aj neskôr. V januári 1934 dohliadal z nemocničného lôžka vo Worcesteri na nahrávanie orchestra v londýnskom štúdiu. Špeciálne spojenie medzi oboma mestami mu umožnilo počúvať nahrávku aj z postele. Namiesto návštevy štúdia počúval hudobníkov v nemocničnej izbe. Autor a orchester, ktorých vzťah siahal k premiére, tak pokračovali v nahrávaní aj na diaľku.

Barbirolli sa vracia od violončela k dirigentskému pultu

Pri premiére koncertu hral Barbirolli vo violončelovej skupine. V roku 1965 dirigoval ten istý Londýnsky symfonický orchester pri nahrávaní s du Pré. Človek, ktorý pôvodne hral violončelový part pred sebou, tentoraz viedol sólistku aj celý súbor. Pri prvom uvedení bol jedným z violončelistov vo vnútri orchestra. O 46 rokov neskôr stál pred súborom, určoval pulz a prispôsoboval orchestrálnu hru sólistke pri príprave nahrávky rovnakého diela.

Ilustrácia prvého koncertu v Queen’s Hall v roku 1893.
Ilustrácia prvého koncertu v Queen’s Hall v roku 1893.

Du Pré sa narodila 26. januára 1945. V čase nahrávania roku 1965 mala dvadsať rokov. V detstve počula violončelo v rozhlase a začala sa o nástroj zaujímať. Roku 1961 debutovala recitálom v Londýne a od roku 1962 nahrávala pre EMI. Už pred Elgarovým koncertom teda poznala verejné vystúpenia aj tvorbu platní. Debut, prvé nahrávanie pre EMI a nahrávka koncertu nasledovali v priebehu niekoľkých rokov.

Elgarov koncert študovala už počas výučby u Williama Pleetha. V roku 1964 začala používať Stradivariho violončelo s názvom Davydov a nasledujúci rok koncert zahrala s Barbirollim, potom ho nahrala s Londýnskym symfonickým orchestrom. Dlho študované noty hrala na novom nástroji, pri koncerte sa zladila s dirigentom a následne vznikla platňa. Známej nahrávke z roku 1965 teda predchádzalo učenie skladby aj spoločné hranie s ďalšími ľuďmi.

Materiál, ktorý sa opakuje v štyroch častiach

Na začiatku koncertu Elgar zveril sólovému violončelu štyri akordy. Potom odpovedajú sláčiky, klarinet a lesný roh a violy prednesú tému. Poradie sólového violončela a orchestra je jasné už od úvodu. Namiesto koncertnej zvyklosti predstaviť sólistu po dlhom orchestrálnom úvode napísal začiatok tak, aby najprv hral violončelista. Ešte pred pomalou časťou nahranou du Pré teda koncert otvára prvý zvuk sólistu.

Časť Elgarovej vlastnoručnej partitúry Violončelového koncertu z roku 1919.
Časť Elgarovej vlastnoručnej partitúry Violončelového koncertu z roku 1919.

Tretia časť, Adagio, je pomalým úsekom štvordielneho koncertu. Predchádza jej violončelový úvod prvej časti a rýchly pohyb druhej; po Adagiu nasleduje posledná časť. Štyri časti majú odlišný charakter a neskôr sa v nich vracia skôr použitý materiál. Pri samostatnom výňatku tretej časti na platni sledujeme súvislú melódiu tejto hudby. V celom koncerte sa hrá medzi predchádzajúcou rýchlou časťou a záverečným finále. Prvá violončelová fráza nesie aj pokyn Nobilmente, zvyčajne prekladaný ako „vznešene“. Elgar ním spolu s úvodnými notami určil charakter frázy.

Ku koncu finále sa vracia téma Adagia aj violončelové akordy zo začiatku koncertu. Elgar pri každej novej časti neopúšťal predchádzajúci materiál, ale skoršiu hudbu použil aj v závere. Téma samostatne rozvíjaná v tretej časti sa stáva súčasťou finále a úvodné akordy sa vracajú pred koncom. Vo výňatku počujeme melódiu jednej časti, v celom koncerte zasa stavbu s opakovaním rovnakého materiálu naprieč časťami.

Koncertné vystúpenia po vzniku nahrávky

Du Pré ukončila koncertnú činnosť v roku 1973 a zomrela roku 1987. Aj po tom, čo jej choroba znemožnila vystupovať, bolo možné počúvať jej hru na starších nahrávkach. Elgarova platňa z roku 1965 vznikla ešte pred ukončením kariéry. Rané obdobie od debutu k nahrávaniu a neskoršie zdravotné problémy patria do rozdielnych etáp jej života. Rok vzniku nahrávky označuje dobu, keď ešte rozširovala koncertnú činnosť, a zachovali sa aj mená zúčastneného dirigenta a orchestra.

Violončelo vyrobené Jeanom-Baptistom Vuillaumom v polovici 19. storočia.
Violončelo vyrobené Jeanom-Baptistom Vuillaumom v polovici 19. storočia.

Jej Elgarov koncert sa zachoval nielen na štúdiovej platni, ale aj na koncertných nahrávkach a vo filme. Existuje záznam koncertu pod vedením Malcolma Sargenta z roku 1963 a roku 1967 natočili jej vystúpenie s Barenboimom. Zachovala sa aj nahrávka filadelfského koncertu z roku 1970. So Sargentom hrala dva roky pred platňou s Barbirollim, film s Barenboimom vznikol dva roky po nej. Du Pré teda Elgarov koncert viackrát hrala s rôznymi dirigentmi a na rôznych miestach.

Spomedzi Elgarových dokončených veľkých orchestrálnych diel bol tento koncert posledný. Du Pré ho zahrala aj 12. decembra 1968 s Losangeleskou filharmóniou pod vedením Zubina Mehtu. Tento orchester vtedy Elgarov Violončelový koncert uviedol prvýkrát. Dielo dokončené v závere skladateľovho života zostávalo jej repertoárom pri stretnutiach s dirigentmi a orchestrami viacerých krajín. Aj po nahrávke z roku 1965 ho hrala s ďalšími súbormi. Koncert zostal súčasťou jej štúdiovej aj koncertnej činnosti.

Vzťah, ktorý sa začal pri štipendijnom výbere

Barbirolli a du Pré sa stretli už v roku 1956 pri výbere uchádzačov o štipendium Suggia. Barbirolli vtedy pomáhal malej du Pré naladiť violončelo. Štipendium, ktoré získala ako jedenásťročná, vyžadovalo každodenné štvorhodinové cvičenie. O deväť rokov neskôr spolu nahrali koncert. Barbirolli, ktorý kedysi ladil nástroj mladej uchádzačky, dirigoval nahrávanie roku 1965 a violončelistka študujúca so štipendiom hrala sólo. Pred spoločnou prácou v štúdiu teda posudzoval hru mladej kandidátky na štipendium a pomáhal jej s ladením.

Na nahrávke z roku 1965 hrá du Pré violončelové akordy už od začiatku koncertu. Po odpovedi orchestra pokračujú štyri časti a v poslednej sa vracia melódia tretej aj úvodné akordy. Hudbu, ktorú Barbirolli pri premiére hral vo vnútri orchestra, tentoraz viedol ako dirigent. Sólový part hraný Salmondom roku 1919 prevzala mladá du Pré. Pri dirigentskom pulte nahradil Barbirolli Elgara z premiéry a v sólovom parte du Pré vystriedala Salmonda. Du Pré a Londýnsky symfonický orchester s ním nahrali všetky štyri časti, ktoré Elgar napísal.

Hudba, ktorú počúvame v Mahine

K obednej aj večernej hudbe Mahiny patrí Adagio z Elgarovho Violončelového koncertu v podaní Jacqueline du Pré. Keď táto melódia zaznie pri jedle, môžete si pripomenúť aj príbeh nahrávky, ktorú mladá du Pré vytvorila s Barbirollim, účastníkom pôvodnej premiéry.