V tomto článku
Stručná odpoveď
Jean-Pierre Rampal študoval na lekárskej fakulte až do tretieho ročníka. Hoci sa doma učil nástroj pri počúvaní otcovej flauty, spomínal, že rodičia chceli, aby študoval medicínu. Repertoár rozširoval hľadaním starých nôt v knižniciach a žiadosťami skladateľom o nové diela. V Mozartovom Koncerte pre flautu a harfu si Rampal a Lily Laskinová rozdelili dva sólové party. Nahrávka oboch je aj v obedovom a večernom zozname Mahiny.
Podrobne
Flauta počutá doma a štúdium medicíny
Rampalovým prvým učiteľom bol otec Joseph Rampal. V rozhovore spomínal, že doma počúval otcovu flautu a zatúžil hrať aj sám. Otec sa obával, že syn pre flautu zanedbá školu. Rampal povedal, že síce navštevoval lekársku fakultu do tretieho ročníka, ale jeho srdce nebolo pri štúdiu. Bolo to obdobie, keď sa venoval štúdiu, ktoré si priali rodičia, a zároveň sa od otca učil hrať na nástroji.
V roku 1943 prerušila Rampalovo štúdium medicíny pracovná mobilizácia nemeckých okupačných úradov. Aby sa jej vyhol, skrýval sa v Marseille a Paríži. Po prijatí na parížske konzervatórium získal v roku 1944 prvú cenu v hre na flaute. Keď pri úniku pred pracovnou mobilizáciou menil bydlisko, študent medicíny sa stal študentom flauty na konzervatóriu. Mladík túžiaci hrať na nástroji musel počas vojny zmeniť pobyt aj štúdium. Medzi odchodom z lekárskej fakulty a cenou na konzervatóriu stála skúsenosť vyhýbania sa pracovnej mobilizácii pod okupáciou.
Keď otec a syn hrali duetá, Joseph preberal druhú flautu. Rampal spomínal, že začínali jednoduchými duetami Devienna a Altèsa. Popri počúvaní otcovej hry sa učil skladby a zlaďoval výšku tónov. Pri výučbe nenechali bez povšimnutia ani jediný chybný tón a k ďalšej úlohe sa mohlo postúpiť až po zvládnutí predchádzajúcej. Rampal, ktorý neskôr pôsobil ako sólista, o duetách zlaďujúcich zvuk s ďalším hráčom hovoril ako o svojej prvej vzdelávacej skúsenosti.
Hľadanie nôt mimo pódia
Rampal sám vyhľadával noty na prednes. V tom istom rozhovore vysvetlil, že skúmal knižničné katalógy a získaval kópie nôt aj mikrofilmy. Aby mohol rozšíriť počet diel predstavovaných na pódiu, najprv musel zabezpečiť materiály. Nezostával iba pri kúpe známych skladieb, ale hľadal a čítal diela uchovávané v knižniciach.

Nahrávkový súbor vydaný k stému výročiu Rampalovho narodenia zahŕňa jeho prednesy barokových koncertov aj súčasných diel. Autori siahajú od Telemanna a Bacha po Nielsena a Poulenca. Rampal znovu predstavoval staré skladby a zároveň nahrával aj premiéroval nové. Do diskografie jedného interpreta tak vstúpili skladatelia z rozličných období. Pokračoval v hraní hudby nájdenej v knižniciach aj v príprave nových diel súdobých skladateľov. Aj usporiadanie jubilejného súboru ukazuje obe tieto činnosti spoločne.
Klávesový hráč Robert Veyron-Lacroix bol Rampalovým dlhoročným kolegom. Spoločne hrali a spolupracovali tridsaťpäť rokov. Pri uvádzaní diel pre flautu a klávesový nástroj pripravovali noty a vystupovali na pódiu spolu. Aj v Rampalovej sólistickej kariére teda pôsobil hudobník, ktorý ho dlho sprevádzal. Veyron-Lacroix neskôr hral na klavíri pri americkej premiére Poulencovej sonáty. Ich spolupráca pokračovala aj na pódiu predstavujúcom nové dielo zahraničnému publiku.
Francúzska sonáta s americkou podporou
Poulencovu Sonátu pre flautu a klavír objednala Kongresová knižnica s podporou nadácie Coolidge Foundation. V autobiografii Rampal spomínal na Poulencov telefonát. Poulenc mu vraj oznámil, že napíše želanú sonátu a náklady zaplatia v Spojených štátoch. Rampal túžil po novej sonáte a Poulenc ju napísal. K dielu pripravovanému francúzskym skladateľom a interpretom pribudla objednávka a podpora americkej inštitúcie. Po dokončení sa prvého prednesu ujali Rampal a samotný Poulenc.
Svetová premiéra sa konala 18. júna 1957 v Štrasburgu. Rampal hral na flaute a skladateľ Poulenc na klavíri. Na ohlas publika obaja znovu zahrali druhú časť. Nasledujúci rok Rampal a Veyron-Lacroix uskutočnili americkú premiéru v Kongresovej knižnici. V krajine objednávateľskej inštitúcie teda skladbu predniesol s iným klaviristom. Po dokončení sonáty sa Poulenc osobne zapojil ako klávesový hráč; pri ďalšom uvedení túto úlohu prevzal Rampalov dlhoročný kolega.
Pri americkej premiére v roku 1958 Rampal hral na striebornej flaute vyrobenej Louisom Lotom v roku 1880. Patrila do zbierky nástrojov Daytona C. Millera v Kongresovej knižnici. Na pódiu, kde americkým poslucháčom prvýkrát predstavil novú sonátu, použil flautu vyrobenú v predchádzajúcom storočí. Nástroj uchovávaný knižnicou využil pri jej vlastnom koncerte. S Veyronom-Lacroixom predstavil objednané dielo. Inštitúcia, ktorá skladbu objednala, zabezpečila miesto premiéry a uchovávala aj použitý nástroj.
Mozart s harfou a televízny večer
Rampal a Lily Laskinová spoločne predniesli Mozartov Koncert pre flautu a harfu K. 299. Sprevádzal ich Paillardov komorný orchester a dirigent Jean-François Paillard. V tomto diele sú flauta aj harfa sólovými nástrojmi. Obaja interpreti s orchestrom hrali svoje vlastné sólové party. Ich Andantino sa dostalo aj do 100 Best Relaxing Classics a obedový aj večerný zoznam Mahiny obsahuje skladbu z toho istého albumu. Je to Mozartov prednes so spoločnou účasťou Rampalovej flauty a Laskinovej harfy.

Rampal a Laskinová hrali Mozarta spolu aj v televízii. Dňa 26. júna 1975 predniesli druhú časť koncertu v relácii Le Grand Échiquier stanice Antenne 2. Vysielanie sústredené na speváka Léa Ferrého obsahovalo aj jazz Clauda Bollinga, operné árie a Faurého zborovú hudbu. Tvorcovia do jedného vysielania zaradili prednesy rôznych žánrov. Mozart Rampala a Laskinovej tvoril jednu časť tohto programu. Dvaja interpreti, ktorí spoločne nahrali album, sa aj na televíznom pódiu zapojili rovnakými sólovými nástrojmi.
Claude Bolling spomínal na vznik Suity pre flautu a jazzové klavírne trio, ktorú vytvoril s Rampalom. Rampal vraj chcel hrať s jazzovými hudobníkmi, ale objednal skladbu zachovávajúcu flaute klasický charakter a klavíru jazzový jazyk. Bolling túto žiadosť premenil na dielo a pridal kontrabas aj bicie. Sólista na flaute tak klaviristovi konkrétne navrhol charakter novej skladby. Štyri nástroje spolu účinkovali v jednom diele, pričom ich úlohy zodpovedali rozličným spôsobom prednesu.
Japonské melódie pre flautu a harfu
Japonské melódie na albume Rampala a Laskinovej upravil skladateľ Akio Jaširo. Album obsahuje Jarné more, Červenú vážku, uspávanku z japonského regiónu Čúgoku, pieseň na poháňanie dobytka z Nanbu aj Sakura Sakura. Dvaja francúzski interpreti používali noty, ktoré Jaširo preniesol na flautu a harfu. Na výrobe albumu sa teda podieľal aranžér, ktorý vybral hudbu a pripravil ju pre dva nástroje. Popri menách sólistov je uvedený aj autor úprav a jeden album spája japonské skladby rôzneho pôvodu.

Jarné more zložil Mičio Mijagi pre koto a šakuhači. Koto je strunový nástroj, šakuhači dychový. Úprava preniesla hudbu týchto dvoch nástrojov na harfu a flautu. Skladba bola na pôvodnom albume, z neskoršieho vydania ju vynechali a pri opätovnom vydaní na LP ju znovu zaradili. Aj verzie s rovnakým názvom albumu teda mali odlišný obsah. Medzi prednesom na kote a šakuhači a prenosom na flautu a harfu sa líšilo nástrojové obsadenie aj zaradenie do jednotlivých vydaní albumu.

Jarné more hrala aj huslistka Renée Chemetová, ktorá navštívila Japonsko v roku 1932. Part šakuhači preniesla na husle a vystúpila s Mijagim hrajúcim na kote. Toto vystúpenie sa objavuje aj v diele Jasunariho Kawabatu 化粧と口笛. Dodnes sa zachovala aj nahrávka z roku 1930, v ktorej Mijagi hral na kote. Ešte pred flautovo-harfovou nahrávkou Rampala a Laskinovej teda existoval prednes prenesený na iný západný nástroj. Aj samotný skladateľ vystúpil s huslistkou v inom než pôvodnom obsadení.
Interpret, ktorý hľadal noty a žiadal kolegov o nové diela
Rampal, ktorý sa s otcom učil duetá, neskôr prednášal sonáty s klávesovým hráčom a nahrával koncerty s harfistkou. Nová sonáta, po ktorej túžil u Poulenca, vznikla na americkú objednávku a k dielu navrhnutému Bollingovi sa pripojilo jazzové klavírne trio. Na albume japonských melódií úpravy pripravil Jaširo a harfu hrala Laskinová. Interpret rozširujúci repertoár hľadaním knižničných nôt pokračoval aj v žiadostiach kolegom o nové diela a úpravy. V Rampalových nahrávkach a premiérových záznamoch zostali mená skladateľov, aranžérov a interpretov, s ktorými pracoval.
Hudba v Mahine
V Mozartovom Koncerte pre flautu a harfu, ktorý hráme v Mahine, sa stretávajú Rampal a Lily Laskinová. Pri počúvaní úsekov, v ktorých sa flauta a harfa striedajú v melódii, si môžete pripomenúť aj príbeh Rampala rozširujúceho repertoár v spolupráci s mnohými kolegami.





