Jean-Pierre Rampal: od študenta medicíny k jednému z najvýznamnejších flautistov 20. storočia

Prečo sa Rampal považuje za jednu z hlavných osobností flauty 20. storočia?

Jean-Pierre Rampal sa narodil 7. 1. 1922 v Marseille a zomrel 20. 5. 2000 v Paríži vo veku 78 rokov. Býval označovaný za najlepšieho flautistu 20. storočia a výrazne prispel k tomu, že flauta opäť získala pozornosť ako sólový nástroj mimo orchestra. Práve tieto aktivity jasne ukazujú, prečo sa Rampal zaraďuje medzi flautistov, ktorí stelesňujú 20. storočie.

Ešte v 1950. rokoch bolo zriedkavé, aby hráč na dychovom nástroji vystupoval s orchestrom ako sólista. Rampal túto bariéru prelomil, priviedol flautu do centra javiska a otvoril cestu ďalším sólistom. Pomohol flaute znovu sa stať všeobecne obľúbeným klasickým sólovým nástrojom a býva označovaný za prvého flautového sólistu, ktorý prilákal publikum porovnateľné s klaviristami či huslistami. Rampal preto nebol iba „slávnym flautistom“, ale skôr priekopníkom, ktorý zmenil veľkosť pódií aj rozsah publika dostupného flautovým sólistom.

Rampal pôsobil ako flautista, dirigent aj pedagóg. V roku 1945 založil Francúzske dychové kvinteto (5 hráčov) a v roku 1953 Parížsky barokový súbor. V rozhovore pre americké verejnoprávne vysielanie z roku 1969 Rampal spomínal, že jeho prvým učiteľom bol otec a že popri hre na flaute pokračoval cez školu a univerzitu až k štúdiu medicíny.

Paríž počas vojny nebol iba kulisou

V tom istom rozhovore Rampal spomína, že počas nemeckej okupácie odišiel do Paríža, študoval na konzervatóriu a získal cenu. Potom sa vrátil do Marseille a opäť pokračoval v štúdiu medicíny. Vysvetlil, že veľkomesto Paríž preňho v tom čase predstavovalo bezpečnejšiu voľbu. Presun počas vojny teda urýchlil jeho hudobné vzdelanie, no neznamenal okamžitý koniec štúdia medicíny.

Aj po získaní ceny na parížskom konzervatóriu sa vrátil do Marseille a znovu začal študovať medicínu. Hudobný úspech automaticky neukončil jeho univerzitný život; skutočný profesijný obrat nastal až neskôr vďaka ďalším koncertným príležitostiam.

Ponuky na vystúpenia v Paríži zmenili smer jeho kariéry

Rampal spomínal, že po vojne sa vrátil na univerzitu v Marseille, no počas semestra dostal ponuku hrať v Paríži a opäť tam odišiel. Pobyt v Paríži, ktorý mal byť iba krátkou návštevou, sa predĺžil. Rampal preto prerušil štúdium medicíny a pokračoval v hudobnej kariére. Jeho povolanie tak nevytvorila iba vášeň, ale aj vzdelanie, odozva publika a nadväzujúca spolupráca s kolegami.

Zanechal aj autobiografiu Music, My Love, ktorá zachytáva jeho život a hudbu. Nebol to príbeh jediného víťazstva v súťaži či jednej nahrávky, ale dlhá kariéra, v ktorej sa postupne vrstvili koncerty, pedagogická činnosť a komorné súbory.

Spájal sa nielen so starším repertoárom, ale aj s novými dielami

Paul Arma napísal pre Rampala viacero skladieb; Suite paysanne hongroise vznikla v roku 1952. Ukazuje to, že Rampal nebol iba interpretom starších diel, ale bol prepojený aj s procesom, v ktorom súdobí skladatelia písali novú hudbu pre flautu.

Francis Poulenc telefonicky oznámil Rampalovi, že píše novú flautovú sonátu, a 18. 6. 1957 ju spolu uviedli v premiére na festivale v Štrasburgu. V roku 1958 Rampal a klavirista Robert Veyron-Lacroix uviedli toto dielo po prvý raz v Spojených štátoch. Spoluprácou so skladateľmi, klaviristami a inštitúciami Rampal rozširoval príležitosti, aby sa nová flautová hudba dostala na pódium.

Keď Rampala počúvate po prvý raz

Ak sa s Rampalovou hrou stretávate prvýkrát, nesnažte sa hneď analyzovať štruktúru celej skladby. Radšej počúvajte, ako flautová melódia plynie v rámci jedného dychu. Pri počúvaní sa sústreďte na to, kde dlhá fráza zľahka mení smer a ako plynulo sa spájajú jednotlivé tóny; ľahšie tak pocítite tok jeho hry.

Keď si zvyknete na tok flautovej melódie, prirodzene začnete počuť aj pohyb sprievodného nástroja — klavíra, čembala či harfy. Počúvajte miesta, kde sa flauta a sprievod naraz zastavia alebo znovu rozbehnú, aj okamihy, keď jeden nástroj prevezme melódiu druhého a posunie tok ďalej. Odhalí sa tak iná hudobná štruktúra, než keď počúvate iba sólovú líniu.

Ak chcete porovnávať rôzne nahrávky, ponechajte rovnakú časť skladby aj hlasitosť a vymeňte iba interpretáciu. Stačí jediný rozdiel, ktorý zachytí váš sluch: „je to o trochu rýchlejšie“, „tón trvá dlhšie“ alebo „flauta znie bližšie“. Zachytiť slovami to, čo ste skutočne počuli, je zaujímavejšie porovnávanie než hádať správny odborný termín.

Klasické príbehy, v ktorých pokračuje Mahina Vegan Table

Mahina Vegan Table púšťa vo svojich priestoroch klasickú hudbu. Pokojné melódie nenarúšajú jedlo ani rozhovor a potichu dotvárajú atmosféru priestoru.

V tomto žurnáli postupne predstavujeme životy skladateľov a interpretov v pozadí klasickej hudby, vznik jednotlivých diel aj rozdiely medzi spôsobmi interpretácie. Rampalov život ukazuje, ako môže jediný interpret rozšíriť pódiá aj publikum určitého nástroja — v jeho prípade flauty.